Jednotky mise Africké unie (AMISOM) v Somálsku (Zdroj: Presstv).

Americká bezpečnostná politika voči Somálsku

Štítky:

Somálsko je tzv. „padlý stát“ již 20 let. Na první pohled bezvýznamná africká země má ale díky absenci státních struktur potenciál stát se pro západní svět příštím Afghánistánem. Hlavním cílem následujícího textu je analyzovat americkou politiku vůči Somálsku a nastínit její alternativy do budoucna.

Úvod

Pozornosť nasledujúceho textu je sústredená na oblasť zvanú Africký roh (Horn of Africa). Krajinou označovanou ako „padlý štát“ (failed state), ktorá podľa viacerých analytikov predstavuje bezpečnostnú hrozbu, je v tejto oblasti Somálsko. Práve Somálsko je už dlhodobo stredobodom záujmu americkej zahraničnej politiky v regióne. Aktuálne dianie dokazuje, že na dôležitosti bude naberať nielen v očiach Spojených štátov, ale aj celého západného sveta. Skúmať oblasť Somálska je dôležité i z dôvodu, že v celkovom diškurze o téme vojny proti terorizmu sa na túto krajinu akoby trochu pozabudlo. Hlavná pozornosť americkej verejnosti a aj analytikov či komentátorov je vcelku logicky právom venovaná oblastiam, kde sa v súčasnosti Spojené štáty angažujú priamo vojensky. Je ale dôležité nezabúdať na krajiny, v ktorých sa v budúcnosti možno budú musieť angažovať rovnako. Ako poznamenal Stewart Patrick vo svojom texte o slabých štátoch a globálnych hrozbách „nikto by v 90-tych rokoch nepovedal, že tak chudobná, vzdialená a zle vedená krajina ako Afganistan sa stane základňou jedného z najhorších útokov na Spojené štáty v histórii“.[1] To by mohol byť aj prípad Somálska, pokiaľ by sme ho stratili zo zorného uhla.

Vojna proti terorizmu vedená od útokov 11. septembra sa zameriava na teroristické organizácie a ich činnosť, ktorá má globálny dosah. Špecifickým problémom štátov Afriky je, že pokiaľ sa vôbec nájdu nejaké, ktoré sú odhodlané bojovať s terorizmom, ich priority sú inde ako v prípade západných štátov. Africké krajiny sa totiž musia vysporiadať aj s terorizmom, ktorý ohrozuje hlavne ich a má takpovediac regionálny charakter. Na boj na viacerých frontoch už tieto slabé a dokonca často kolabujúce štáty nemajú dosť síl.

Somálsko je krajina, ktorá od roku 1991, kedy padla autoritatívna vláda prezidenta Mohameda Siada Barreho, existuje bez funkčnej centrálnej vlády. Získalo tak prvenstvo v ohľade dĺžky doby kedy je určitý štát v stave úplného zlyhania.[2]  Od tohto obdobia v oblasti vládnu mnohé často proti sebe stojace gangy a žiadnej centrálnej organizácii sa ani so zahraničnou pomocou nepodarilo opätovne získať kontrolu nad somálskym územím. Dá sa dokonca konštatovať, že rôzne zahraničné intervencie naopak snahám o nastolenie poriadku v zemi viac poškodili ako pomohli. Príkladom za všetky je invázia etiópskych vojsk v roku 2006, ktorá okrem iného mala napomôcť tzv. Dočasnej federálnej vláde uchopiť a hlavne udržať si moc. Skončila sa ale fiaskom. Hneď po stiahnutí etiópskych vojsk zaútočili ozbrojené jednotky povstalcov na vládne centrá a ovládli väčšinu územia.

Politická mapa Somálska (Zdroj: BBC).

Charakterizácia konfliktu v Somálsku Bushovou administratívou ako novej fronty boja proti terorizmu pretvorila lokálny desaťročia trvajúci boj na ideologický stret medzi sekulárnou demokraciou a islamom a medzi umiernenými a extrémistami. Tieto hrubé kategórie ešte viac zahmlili dôležité rozdiely v taktike a ideológii a vážne podkopali možnosti Spojených štátov a ďalších zahraničných predstaviteľov pochopiť a získať si somálsku verejnosť. Ešte horšie je, že to umožnilo hnutiu al-Šabáb zjednotiť inak znepriatelené zložky spoločnosti do ozbrojenej opozície.[3]

Od útokov z 11. septembra 2001 boli americké a všeobecne západné záujmy v Somálsku vedené hlavne strachom, že sa z tejto krajiny stane bezpečné útočisko pre al-Kájdu a jej spriatelené organizácie, odkiaľ budú môcť plánovať útoky na ciele v regióne, či dokonca na americkej pôde. S tým je spojený aj sekundárny záujem spočívajúci v tom, že trvalý konflikt v Somálsku má potenciál destabilizovať celý región Rohu Afriky, ktorý je strategicky veľmi významný. Zároveň je tu stála hrozba, že tento konflikt môže v budúcnosti spôsobiť ešte horšiu humanitárnu krízu v oblasti. Aktuálne sa treťou dimenziou amerických záujmov v oblasti stala hrozba narastajúcej aktivity somálskych pirátov v obchodne dôležitej oblasti Adenského zálivu.  Práve pirátstvo a boj s ním intenzívne zamestnáva mysle nielen amerických stratégov. Operácia Trvalá Sloboda – Roh Afriky, ktorej veľká časť sa odohráva práve v Adenskom zálive, s týmto problémom bojuje.

Dokonca aj medzi štátmi považovanými za „failed states“ má Somálsko špecifické postavenie. Chudoba a neistota paralyzujú celú spoločnosť a sprevádzajú obyvateľov celým ich životom. Stav krajiny vyvoláva už vyššie spomenuté riziká nielen pre domácu verejnosť, ale aj krajiny v regióne, a dokonca aj pre Spojené štáty. Komplex problémov, s ktorými sa Spojené štáty a ich spojenci musia vysporiadať, tak tvorí boj proti terorizmu a pirátstvu, humanitárna kríza v oblasti a v neposlednom rade riziko nestability celého regiónu. Bronwyn E. Bruton v tejto súvislosti uvádza, že doterajšia podpora Dočasnej federálnej vlády sa ukazuje ako neefektívna a hlavne zbytočne nákladná. Táto vláda nedokázala do dnešného dňa zaistiť bezpečnosť vo vnútri krajiny, o bezpečnosti v zahranično-politickej oblasti ani nehovoriac. Nedokáže poskytnúť základné potreby svojim občanom a nie je schopná dohodnúť sa s bojujúcimi klanmi v krajine a opozíciou, za pomoci ktorej by mohla vzniknúť autorita ochotná a schopná zaviesť účinnú vládu. Pokiaľ sa nevyrieši ľudsko-právna otázka a pokiaľ vláda nenájde spôsob ako brať na zodpovednosť tých, čo tieto práva porušujú, ostane Dočasná federálna vláda nefunkčným orgánom.

Vývoj vzťahov USA – Somálsko

Somálsko je objektom záujmu americkej zahraničnej politiky už dlhšiu dobu. Od konca studenej vojny sa Spojené štáty angažovali vo viacerých afrických krajinách. Do tohto obdobia spadá aj operácia Restore Hope, ktorá prebehla práve v Somálsku v rokoch 1992 -1993. Vtedy šlo hlavne o humanitárnu pomoc a vojenský zásah mal tejto pomoci uľahčiť cestu k jej adresátom. Potreba takéhoto zásahu vyplynula z kombinácie rozsiahleho hladomoru a akcií milícii, ktoré humanitárnej pomoci bránili.[4]  Misia bola súčasťou širšej operácie OSN, založenej na rezolúcii Bezpečnostnej rady 751(1992). Prezident Bush st. vtedy vo svojom príhovore vyhlásil, že „americké jednotky musia zabezpečiť dodávky potravín hladujúcim (…) somálsky ľud a špeciálne deti potrebujú našu pomoc (…) musíme im pomôcť prežiť, Amerika musí zakročiť“.[5] Pri jednom zo zákrokov v hlavnom meste Mogadišo potom došlo k zabitiu až 18 amerických vojakov. Tento katastrofálny výsledok zákroku pridal na naliehavosti, s ktorou odporcovia misie požadovali stiahnutie jednotiek z oblasti. Následky operácie sú dodnes prítomné v mysliach mnohých Američanov a dokonca ovplyvňuje rozhodovanie pri uvažovaní o boji s bezpečnostnými hrozbami v Afrike. V odbornej terminológii sa môžeme stretnúť s pojmom „somálsky komplex“.[6]

Teroristické útoky z 11. septembra 2001 a následné vyhlásenie vojny proti terorizmu túto situáciu výrazne zmenili. Prehodnotili sa priority, presvedčenie a motivácia angažovať sa znova aj v oblastiach, kde už raz snahy Spojených štátov zlyhali. Koncom septembra 2001 pridala Bushova administratíva hnutie al-Itihád na zoznam organizácii prepojených s terorizmom. Účty jej členov boli zmrazené na priamy prezidentov príkaz. Americká administratíva vtedy obvinila Al Itihád zo stykov s al-Kájdou. Aj keď neposkytli žiadne priame dôkazy, Spojené štáty naznačovali, že toto prepojenie existovalo už v čase americkej intervencie v rokoch 1992–94, kedy prebiehala spomínaná operácia Restore Hope. Viacerí pozorovatelia ale tieto dohady odmietajú. Navyše samotní Somálci sú hnutiu al-Itihád vďační za nastolenie poriadku a práva v oblastiach, kde bolo prítomné.[7]  Práve hnutie al-Itihád, tak ako Al Šabáb, sa tu ukazuje ako jeden z hráčov, o ktorom by možno dnes mali Spojené štáty uvažovať pri hľadaní spojencov v otázke nastolenia stability v krajine a v regióne. Ako uvádza Bronwyn Bruton, pokiaľ budú ochotní odmietnuť ideu svätej vojny proti Západu a pokiaľ pomôžu pri dodávaní humanitárnej pomoci verejnosti, mohli by sa tieto organizácie stať pre Američanov vhodnými partnermi.

V novembri 2001 federálne úrady sledovali viaceré presuny na účtoch v Spojených štátoch. Účty patrili spoločnosti al-Barakát. Tá bola založená roku 1989 a keď sa po páde centrálnej vlády zrútil aj bankový systém, spoločnosť sa stala jedným z kľúčových hráčov finančného sveta v Somálsku aj v zámorí.[8]  Ako tvrdí Greg Mills[9], zmrazenie účtov tejto spoločnosti Spojenými štátmi vyvolalo zhoršenie životnej úrovne a dokonca ohrozilo aj prežitie mnohých rodín v Somálsku. Tie sú totiž často závislé na financiách prichádzajúcich z diaspóry, ktoré prechádzali práve aj cez účty al-Barakát. Tento krok takto výrazne poškodil reputáciu Spojených štátov v krajine.

Administratíva prezidenta Obamu sa už v prvých rokoch rozhodla prevziať v tejto oblasti stratégiu svojho predchodcu. V tomto ohľade ide o pomerne výnimočný prípad, kedy Obama v zásade pozitívne zhodnotil kroky Busha – napríklad aj v oblasti humanitárnej. Jedná sa o diplomatickú a dokonca aj vojenskú podporu Dočasnej federálnej vlády, do ktorej stále vkladajú nádej, že dokáže bojovať proti extrémnym islamistickým hnutiam. Roku 2009 sa ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton stretla s prezidentom Dočasnej federálnej vlády Šejkom Šarifom Ahmedom a prisľúbila ďalšie dodávky vojenského materiálu a diplomatickú podporu, ktoré majú tejto vláde pomôcť zaistiť stabilitu v regióne. Pravdepodobnosť, že sa z tejto vlády stane efektívny mocenský orgán, je napriek tomu stále veľmi nízka. Jej vplyv dokonca nepresahuje hranice hlavného mesta a obmedzil sa len na niekoľko jeho blokov. Jej prežitie už dlhšiu dobu závisí priamo na ochrane jednotiek slabej Africkej únie.[10]  Podpora Spojených štátov a ďalších západných štátov naopak vláde uškodila a doslova ju izolovala a zároveň dodala argumenty opozičným skupinám, ktoré sa na tento podnet dokázali aspoň dočasne zjednotiť.

Jednotky misie Africkej únie (AMISOM) v Somálsku (Zdroj: Presstv).

Boj Dočasnej federálnej vlády s protivníkmi veľmi úzko súvisí s vývojom postojov Spojených štátov. Návrat Dočasnej federálnej vlády k moci a prítomnosť etiópskych vojsk po invázii roku 2006 spôsobili, že hnutie al-Šabáb získalo reputáciu bojovníka za národné záujmy a proti cudzincom, ktorí do Somálska vpadli. Zahraničné džihádistické organizácie v tomto zbadali šancu globalizovať somálsky konflikt, a tak rýchlo vyjadrili podporu al-Šabáb. Na územie Somálska prenikli desiatky bojovníkov al-Kájdy, ktorí priniesli do tohto konfliktu vlastné formy boja. Útoky samovražedných atentátnikov a diaľkové odpaľovanie náloží sa stali bežnou praxou. Hnutiu al-Šabáb sa takto do dvoch rokov podarilo ovládnuť väčšinu územia južného Somálska. Snahy Spojených štátov útočiť cielene na bojovníkov al- Kájdy a vodcov zvrhnutých Islamských národných súdov mali navyše úplne opačný účinok. Tieto snahy boli mnohokrát marené nezvládnutými vojenskými zásahmi. Roku 2007 napríklad rakety, ktoré mali za cieľ práve unikajúcich vodcov bývalej vlády, svoj cieľ nezasiahli a naopak spôsobila straty na civilnom obyvateľstve. Nenávisť voči Spojeným štátom narastala a dokonca inšpirovala dvadsať mladých Somálcov žijúcich v Minnesote k návratu domov, kde sa pripojili k al-Šabáb. Títo mladí muži sa síce narodili v Somálsku, ale ešte ako deti unikli spolu s rodičmi z vojnou zmietanej domoviny a vyrastali v Spojených štátoch. Boli to naturalizovaní Američania, ktorí sa nechali zlákať náboženským radikalizmom. Jeden z týchto mladíkov – Shirwa Ahmed – sa stal roku 2008 prvým známym americkým samovražedným atentátnikom. Vo vozidle plnom náloží vošiel do priestorov vládnej budovy v Puntlande a tam nálože odpálil.[11] Je síce pravda, že tento incident je zatiaľ ojedinelý, ale opäť tu vyvstal problém možnosti vzniku radikálnych hnutí na domácej americkej pôde, ktorý je z hľadiska USA nesmierne citlivý a ktorý si vyžaduje dlhodobé riešenie.[12]  Tento konkrétny incident ukazuje na nepríjemný fakt, že ani v podstate celoživotný pobyt v Spojených štátov nestačí k oslabeniu vplyvu radikalizmu.

V roku 2009 po stiahnutí etiópskych inváznych vojsk sa napriek snahe Spojených štátov nenašla krajina ochotná poslať do oblasti jednotky, ktoré by vyplnili bezpečnostné vákuum. Misia Africkej Únie v Somálsku síce naďalej pokračuje vo svojej činnosti, ale dokedy tomu tak bude, nie je v súčasnej dobe známe. Aj podľa už spomínaného vývoja v posledných rokoch je jasné, že je nutné v dohľadnej dobe vypracovať stratégiu, ktorá stanoví, čím presne bude táto misia nahradená a aké iné možnosti k riešeniu krízy sa ponúkajú. V súčasnosti sa však veľmi zreteľne ukazuje, že diplomatické kroky samé o sebe očividne nestačia.

Alternatívy politiky Spojených štátov v Somálsku

Názory na to, ako majú Spojené štáty postupovať a aké sú vlastne alternatívy americkej politiky, sa rôznia. V tejto a nasledujúcej kapitole ich autor v stručnosti načrtne a následne analyzuje a zhodnotí.

Podľa bývalého tajomníka Ministerstva zahraničných vecí pre oblasť Afriky Waltera Kansteinera pôsobiaci v tejto funkcii v rokoch 2001 – 2003, má Washington tri hlavné ciele v oblasti. Prvým je spolupracovať so susednými krajinami v oblasti na tom, aby sa Somálsko stalo krajinou, kde sa teroristi nebudú mať možnosť uchytiť. Druhým cieľom je zaistiť, aby akékoľvek aktivity v Somálsku nemohli ohroziť dianie v susedných krajinách. Na mysli má pravdepodobne vnútornú politickú nestabilitu, občiansku vojnu a z nich potom vyplývajúcu humanitárnu krízu. Tretí cieľ je pracovať na zabezpečení trvalého mieru v Somálsku.[13]

Podľa Theodrosa Dagneho majú Spojené štáty viacero možností na zváženie. Môžu vyhľadávať osoby podozrivé z terorizmu a priviesť ich pred súd. Ďalšou je možnosť infiltrovať skupiny Somálcov, ktorí sú podozriví z prepojenia na teroristické organizácie, aby ich činnosť monitorovali, rozrušili a napokon takto rozložili teroristické siete. Spomína tiež alternatívu dopomôcť k vytvoreniu funkčnej vlády, ktorá by bola schopná čeliť hrozbe šírenia sietí teroristických organizácií na jej území. Hoci sa tento cieľ zdá takmer neuskutočniteľný, je pravdepodobné, že somálska verejnosť je po desaťročiach nestability a krviprelievania pripravená a hlavne ochotná vyriešiť takto svoje problémy. Samozrejme bude to proces komplikovaný s množstvom partikulárnych záujmov regionálnych hráčov. Spojené štáty by ale mohli hrať dôležitú úlohu práve pri vytváraní akejsi regionálnej aliancie. Musia ale k problémom v Somálsku pristupovať s čo možno najväčšou obozretnosťou. Mnoho Somálcov si totiž dodnes myslí, že americké záujmy v ich krajine nesúvisia s bojom proti terorizmu, ale s pomstou za 18 mŕtvych amerických vojakov z roku 1993 v Mogadišo.[14]

Je nutné poznamenať, že Somálsko je síce bezpečným útočiskom pre vlastných vojenských diktátorov, ale na druhú stranu je somálsky národ známy ako nezávislý a nedôverčivý voči cudzincom. Cudzia teroristická organizácia by mala veľké problémy pevne sa uchytiť v oblasti a splynúť s okolím.[15]

V tomto bode sa Dagne zhoduje s Bronwyn Brutonovou. Tá tvrdí, že napriek tomu, že al-Šabáb hovoril o svojom napojení na al-Kájdu, nie je dôvod domnievať sa, že by zdieľal akýkoľvek z jej medzinárodných záujmov.[16]  To je celkom logické, keďže al-Šabáb sa usiluje o ovládnutie Somálska, a teda nemá žiadne globálne záujmy. Na druhej strane, al-Kájda mu v tomto môže byť nápomocná a tým si získa spojenca v regióne. Nemôže ale očakávať, že by sa následne al-Šabáb podieľal na ich aktivitách mimo oblasť.

Bonwyn Bruton navrhuje Spojeným štátom stratégiu „constructive disengagement“. Tá spočíva v tom, že Spojené štáty by mali ukázať ochotu uznať lokálnu autoritu – Al Šabáb a iné – za podmienky, že podporí humanitárne snahy spojencov a vyjadrí podporu vojne proti extrémizmu. Robiť menej, či angažovať sa menej je podľa autorky často omnoho lepšie ako urobiť škodu príliš intenzívnym zapojením sa do miestneho diania. Pomerne dobre sa to dá dokázať práve na príklade al-Šabábu. Ich kontrola územia je totiž oveľa slabšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Za vhodných podmienok sa hnutie pomerne ľahko rozpadne. Somálski fundamentalisti v rámci hnutia majú hlavne lokálne záujmy. Ich prípadná spolupráca s teroristickými organizáciami začína a aj končí práve pri týchto záujmoch. Hneď ako sa užitočnosť napríklad al-Kájdy preukáže pre al-Šabáb ako nulová, môže kedykoľvek svoje väzby na ňu pretrhnúť. Práve toto musia Spojené štáty a ich spojenci podporiť. Najlepšou cestou ako dosiahnuť tento cieľ by bolo opustiť myšlienku vyberania si víťaza v Somálsku. Ukázať následne ochotu koexistovať a jednať s akoukoľvek vládou, ktorá sa objaví, za podmienok, ktoré už boli vyššie spomenuté.  Tu ale vzniká istý problém. Vedenie al-Šabáb majú v rukách radikáli, a tí nie sú a v dohľadnej dobe asi ani nebudú ochotní zmierniť tvrdosť vlády islamského práva a vytvoriť tak vládu prijateľnú pre Západ. Vláda radikálov by navyše mohla vyvolať nespokojnosť a odpor verejnosti. Je preto nutné pokúsiť sa toto radikálne krídlo eliminovať, aby sa nasledovný vývoj znova nedostal do štádia novej občianskej vojny.

Bojovníci al-Šabáb (Zdroj: BBC).

Z dlhodobého hľadiska sa však zdá, že sa Somálsko pomaly vracia do stavu spred roku 2006, teda ku klanovému rozdeleniu teritórií. Až potom, keď utíchnu protizápadné vášne, sa môžu Spojené štáty znovu angažovať v hľadaní a riešení hlbších príčin zlyhania Somálska ako štátu. Namiesto podpory budovania centrálnej, de facto umelej a nefunkčnej vlády a ďalších jej orgánov, je potrebné podporiť lokálne ekonomické aktivity a iniciatívy.

V boji proti extrémizmu musí USA pokračovať vo vzdušných útokoch na členov a bunky al-Kájdy. Je pri tom ale nutné neustále zvyšovať efektivitu týchto útokov, pokiaľ ide o čo najmenšie civilné obete. Použitie bezpilotných lietadiel na tieto misie sa ukazuje ako vhodný nástroj. Je tiež nutné decentralizovať prístup pri distribúcii humanitárnej pomoci a spolupracovať s lokálnymi autoritami, čo by zahŕňalo aj al-Šabáb a ďalšie podobné organizácie.

Alternatívy, ktoré majú v súčasnosti Spojené štáty pred sebou v otázke riešenia problémov Somálska sú na základe uvedeného tri.

I. Pokračovať v podpore Dočasnej federálnej vlády. Dodávať jej zbrane, financie a vojenské prostriedky, aby dokázala nastoliť poriadok. Táto možnosť sa ale ukazuje ako kontraproduktívna. Jediná šanca akoby táto alternatíva mohla byť účinná, je dosiahnuť, aby sa vláda dokázala dohodnúť s klanmi a náboženskými obcami, a to čo najskôr. Snahy vlády a prezidenta Ahmeda zasadnúť k rokovaciemu stolu ale prerušili útoky hnutia Al Šabáb v Mogadišo. V najhoršom prípade, ak porastú civilné obete a aj straty na životoch u jednotiek Misie Africkej únie v Somálsku, povedie to následne k ich stiahnutiu a vznikne tak bezpečnostné vákuum. Keď sa napríklad špeciálnym jednotkám Spojených štátov podaril úspešný zákrok proti významnému členovi Al Kájdy v Somálsku[17], Al Šabáb zorganizoval úspešnú odvetnú akciu. Podarilo sa im vtedy zabiť viac ako dvadsať osôb na základni Misie Africkej únie, vrátane veliteľa burundských síl. Nielen Burundi, ale všetky zúčastnené krajiny Afriky teda začínajú prehodnocovať svoje pôsobenie v tejto „samovražednej misii“.[18]

II. Zvýšená vojenská angažovanosť v oblasti. Spojené štáty tak môžu pritlačiť ako na OSN, tak aj na Africkú úniu, aby nedovolili pád vlády v Somálsku. Súdiac podľa predchádzajúcich skúseností, sily nasadené na takúto misiu budú musieť byť rozsiahle. V dobe vrcholiacej Etiópskej okupácie v roku 2008 bolo napríklad na strane vlády približne 15 000 vojakov, pričom sa jednalo o vycvičené a riadne vyzbrojené vojenské sily. Napriek tomu v boji s hnutím Al Šabáb zlyhali. Navyše, sila hnutia v období od roku 2008 ešte narástla. Podľa odhadov Úradu Spojených národov pre mierové operácie by bol potrebný počet na potlačenie jeho vplyvu asi 22 500 jednotiek.[19]  Skúsenosti taktiež ukazujú, že aj keby boli spojenci schopní takúto silu do oblasti poslať, odpor somálskej verejnosti im ich úlohu bude významne sťažovať. Témou snáď na samostatnú štúdiu by mohol byť postoj verejnosti v Spojených štátoch k podobnej akcii. Dnešná politická situácia by pravdepodobne nedovolila takúto operáciu ani navrhnúť.

III. „Pohraničné zadržiavanie“[20]. Ide v podstate o nezasahovanie do vnútorného politického vývoja Somálska a zadržiavanie prípadnej teroristickej hrozby vo vnútri jeho hraníc. Toho sa dá dosiahnuť viacerými spôsobmi. Jedným je tvrdo reagovať na akékoľvek náznaky prítomnosti členov al-Kájdy použitím bezpilotných lietadiel, riadených striel či vzdušných síl. Ďalšou cestou je zbrojné embargo a zablokovanie finančných tokov z a do Somálska. Cieľom takejto kampane by bolo učiniť zo Somálska krajinu čo možno najmenej pohostinnú pre teroristov. Poskytovanie zbraní a ďalších prostriedkov stranám bojujúcim proti al-Šabáb by pomohlo zabrániť hnutiu získať plnú moc nad krajinou.

Záver

Hlavným motívom amerických záujmov v Somálsku je od útokov z 11. septembra 2001 bezpečnosť, ktorá súvisí so zmenou priorít americkej zahraničnej politiky na celom svete. V deväťdesiatych rokoch mali Američania záujem pomáhať Somálsku v jeho boji s humanitárnou krízou. Operácia Restore Hope sa ale skončila fiaskom a americká spoločnosť sa odvtedy musí vysporiadúvať s tzv. „somálskym komplexom“. V roku 2001 boli viaceré organizácie pôsobiace v Somálsku pridané na zoznam sponzorov globálneho terorizmu. USA sa rozhodli podporovať TFG, Dočasnú Federálnu Vládu, v boji s týmito organizáciami, a čo je zaujímavé, nová administratíva prezidenta Obamu v tejto stratégii pokračuje.

Možnosti americkej politiky sú vo všeobecnosti obmedzené na tri alternatívne smery. Prvou je pokračovanie v doterajšej politike, druhou zvýšenie intenzity vojenskej intervencie s cieľom stabilizácie a rekonštrukcie, a nakoniec zavedenie novej protiteroristickej zadržiavacej kampane.

Zdá sa, že najefektívnejšou alternatívou je politika postupnej konštruktívnej neangažovanosti. To v skratke znamená, že Spojené štáty a ich spojenci by sa mali snažiť o čo najmenšiu mieru priameho vojenského angažovania a o budovanie renomé tých, ktorí krajine pomáhajú na ceste k stabilizácii. Zároveň je nutné podporovať lokálne neformálne štruktúry. Študovať štruktúru, silu a vplyv islamistických hnutí v krajine je prospešné hlavne preto, že takto získané poznatky by významne prispeli k boju proti nim.

Hlavnými motívmi zahraničnej politiky USA v oblasti by teda mali byť: odvrhnutie koncepcie boja dobra a zla, nutnosť dôkladného prieskumu s cieľom získať si aj svetovú verejnú podporu, využívanie nezhôd medzi bunkami extrémistov, pomoc pri budovaní infraštruktúry a boji s humanitárnou krízou v oblasti.


[1]Patrick, Stewart, „Weak States and Global Threats: Fact or Fiction?“, The Washigton Quarterly, Vol. 29, No. 2 (Spring 2006), str. 27–53, zde str. 33.

[2]Menkhaus, Ken: „Governance without Government in Somalia“, In: International Security, Vol. 31. Winter 2006, str. 74.

[3]Bronwyn E. Bruton, „Somalia A New Approach“, Council on Foreign Relations, Council Special Report No. 52. 2010, str. 10.

[4]Ted Dagne: Somalia: Prospects for a Lasting Peace, In:Mediterranean Quarterly, Vol. 20, Number 2, Spring 2009. str. 95.

[5] Z prejavu prezidenta G. Busha st. predneseného 4.12.1992, dostupné z www: <http://www.youtube.com/watch?v=tgCeFXeuE4U> (posledný prístup 3.5.2011)

[6] Brennan M. Kraxberger: The United States and Africa: Shifting Geopolitics in an “Age of Terror“, In: Africa Today, Fall 2005, Vol 52, str. 63.

[7] Dagne, „Africa and the War on Terrorism: The Case of Somalia“, str. 71.

[8] Dagne, „Africa and the War on Terrorism: The Case of Somalia“, str. 72.

[9] Greg Milles, „Africa’s New Strategic Significance“,The Washigton Quarterly, Vol. 27, No. 4 (Autumn 2004), str.157–169.

[10]AMISOM – African Union Mission in Somalia

[11]Andrea Elliot: A Call to Jihad, Answered in America ,The New York Times, 11.07.2009, dostupné z www:http://www.nytimes.com/2009/07/12/us/12somalis.html?_r=1&pagewanted=all

[12] Bruton, Somalia: A New Approach, str. 9.

[13]Dagne, „Africa and the War on Terrorism: The Case of Somalia“, str. 72

[14] Dagne, „Africa and the War on Terrorism,str. 73.

[15] Ibid, str. 73.

[16] Bruton, Somalia: A New Approach,str. 16.

[17] Saleh Ali Saleh Nabhan – jeden z najžiadanejších členov al-Kájdy. Obvinený okrem iného aj v spojitosti s útokmi 1998 na americké ambasády vo východnej Afrike.

[18] Bronwyn E Bruton: „Somalia: A New Approach“, str. 20.

[19]United Nations . United Nations Security Council : WITH UNITY GOVERNMENT INSTALLED IN SOMALIA, ‘NEW PARADIGM’ NEEDED TO GUIDE EFFORT BASED ON LINKS AMONG GOVERNANCE, SECURITY, DEVELOPMENT, SECURITY COUNCIL TOLD [online]. New York : UN, 20.3.2011 [cit. 2011-05-08]. UN.org. Dostupné z WWW: <http://www.un.org/News/Press/docs/2009/sc9620.doc.htm>.

[20] Offshore containment.

Použitá literartúra

„AMISOM Mandate“, African Union Mission in Somalia, dostupné z www: <www.amisom-au.org/about/amisom-mandate/> (posledný prístup 20. 4. 2012).

Andrea Elliot: A Call to Jihad, Answered in America ,The New York Times, 11.07.2009, dostupné z www:http://www.nytimes.com/2009/07/12/us/12somalis.html?_r=1&pagewanted=all

Bruton. Bronwyn E.: „Somalia A New Approach“,Council on Foreign Relations, Council Special Report No. 52, 2010, 45 s.

Dagne, Ted: „Somalia: Current Conditions and Prospects for a Lasting Peace”, Congressional Research Service, 8. október, 2010, dostupné z www: <http://assets.opencrs.com/rpts/RL33911_20101008.pdf> (posledný prístup 7. 5. 2012).

Dagne, Theodros: „Africa and the War on Terrorism: The Case of Somalia“, In:Mediterranean Quarterly 13, č 4 (jeseň 2002): 62-73.

Kraxberger, Brennan M.: „The United States and Africa: Shifting Geopolitics in an “Age of Terror“, In: Africa Today 52, č 1 (jeseň 2005): 47-68.

Menkhaus, Ken: „Governance without Government in Somalia“ In: International Security 31, č 3 (zima 2006): 74-106.

Mills, Greg: „Africa’s New Strategic Significance“, In: The Washington Quarterly 27, č 4 (jeseň 2004): 157-169.

Prejav prezidenta G. Busha, „George Bush/Somalia Invasion – Doing God’s Work”, Youtube, 28.apríl 2008, dostupné z www: <http://www.youtube.com/watch?v=tgCeFXeuE4U> (posledný prístup 3. 5. 2011).

Stewart, Patrick: „Weak States and Global Threats: Fact or Fiction?“, The Washington Quarterly 29, č 2 (jar 2006): 27–53.

United Nations . United Nations Security Council : WITH UNITY GOVERNMENT INSTALLED IN SOMALIA, ‘NEW PARADIGM’ NEEDED TO GUIDE EFFORT BASED ON LINKS AMONG GOVERNANCE, SECURITY, DEVELOPMENT, SECURITY COUNCIL TOLD [online]. New York : UN, 20.3.2011 [cit. 2011-05-08]. UN.org. Dostupné z WWW: <http://www.un.org/News/Press/docs/2009/sc9620.doc.htm>.

 Autor: Stanislav Matějka, student amerických studií na Fakultě sociálních věd Univerzity Karlovy.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *