Kritika liberálneho pacifizmu a teórie demokratického mieru

Štítky:

war of 1812Vzťah medzi demokratickým štátnym zriadením a vojnou je jednou z najdiskutovanejších tém v odbore medzinárodné vzťahy. Zatiaľ čo podľa niektorých sú demokracie preukázateľne menej náchylné používať vojnu ako nástroj zahraničnej politiky, iní toto tvrdenie odmietajú a oponujú mu radou protiargumentov. V tejto eseji sa pridávam k druhému táboru. Demokracie sú v porovnaní s autoritatívnymi režimami v skutočnosti podľa mňa rovnako náchylné používať vojnu ako nástroj zahraničnej politiky. Zároveň popieram tvrdenie, že demokracie s inými demokraciami vojny nevedú, pričom na základe historickej skúsenosti môžeme presvedčivo konštatovať, že univerzálna demokratizácia v žiadnom prípade nie je istou cestou k dosiahnutiu večného mieru. 

Podľa Jozefa Schumpetera, predstaviteľa liberálneho pacifizmu, je vojna produktom ľahkovážnosti a partikulárnych záujmov absolutistických elít. Demokratický štát, ktorého občania o vojnu prirodzene nemajú záujem je preto v zásade mierumilovnou entitou. Od liberálneho pacifizmu sa však líši teória demokratického mieru. Michael Doyle, jeden z jej hlavných zástancov argumentuje, že aj keď sa liberálne demokratické štáty zapojili do viacerých vojnových konfliktov, proti sebe tieto štáty v zásade vojny nevedú. Tradícia teórie demokratického mieru čerpá z myšlienky večného mieru Immanuela Kanta, ktorý predpokladá, že postupným rozširovaním liberálnych republík dôjde v medzinárodných vzťahoch k vytvoreniu oveľa menej konfliktného prostredia. Vo svojej eseji o večnom mieri Kant preto navrhuje vytvorenie pacifistickej únie pozostávajúcej z republikánskych štátov rešpektujúcich kozmopolitný právny systém. Kant síce hovorí o republikách (nie demokraciách), avšak jeho esej slúži pre teóriu demokratického mieru ako dôležitá inšpirácia. Na teóriu demokratického mieru nadväzuje aj všetkým študentom medzinárodných vzťahov dobre známy Francis Fukuyama, ktorý považuje víťazstvo liberálneho západu v studenej vojne za koniec dejín. Liberálne-demokratické štáty označuje Fukuyama za posthistorický svet, ktorého čaká, ako sám tvrdí, vlastne nudná budúcnosť bez vojnových konfliktov.

Tézu, že demokracie sú menej náchylné používať vojnu ako nástroj zahraničnej politiky absolútne nepopieram. Tvrdím ale, že demokracie (aj tie liberálne) viedli také veľké množstvo vojnových konfliktov, že aj keby bolo toto číslo v porovnaní s autoritatívnymi režimami štatisticky nižšie, stále by sme to nemohli pokladať za revolučnú zmenu. Jednoznačne pritom akceptujem, že vojny medzi demokraciami sú značne neobvyklým javom. Taktiež uznávam, že existuje jasná korelácia medzi demokratizáciou a trendom vytvárania nevojnových „mierumilovnejších“ medzinárodných spoločenstiev, v ktorých už neplatia tradičné princípy bezpečnostnej dilemy. Pritom však chcem obhájiť myšlienku, že medzinárodný systém pozostávajúci výhradne z demokratických štátov nie je zárukou večného mieru, a že malý výskyt vojnových konfliktov medzi demokraciami nie je ani tak dôsledkom ich demokratického štátneho zriadenia ako skôr ich ideologicko-politickej podobnosti. V nasledujúcej eseji najskôr podrobím kritike prvú a následne druhú liberálnu tradíciu.

Vojenské intervencie USA počas studenej vojny alebo koloniálne vojny viktoriánskej Británie a francúzskej tretej republiky sú azda najpresvedčivejšími dôkazmi toho, že demokracie sa vojnu vo svojej zahraničnej politike nezdráhajú použiť. Nemusíme sa však pozerať ďaleko do minulosti. Veď len prvých 14 rokov súčasného storočia dokazuje, že dnešné liberálne demokracie zďaleka použitie vojenskej sily ako nástroja zahraničnej politiky nevylučujú. USA boli od r. 2001 a 2003 zapojené v dlhotrvajúcich vojnových konfliktoch v Afganistane a v Iraku. Intervenovali pritom aj v Líbyi a len nedávno sa podobná akcia zdala pravdepodobná v Sýrii. Briti boli hlavnými aktérmi vojenskej intervencie proti RUF v Sierra Leone a Francúzsko neváhalo použiť vojenskú silu proti povstalcom v Mali. Nemožno pritom nezmieniť Izrael, ktorý v r. 2006 v Libanone či pri operácii Ovocný sad v Sýrii v r. 2007 dokázal, že vojenské operácie za hranicami považuje za legitímny nástroj zahraničnej politiky.

Sadam

Je faktom, že v porovnaní s demokratickými mocnosťami ako sú USA, Francúzsko alebo Veľká Británia sa Rusko a Čína, teda nedemokratické (alebo aspoň neliberálne) veľmoci za posledné dve desaťročia javia ako mierumilovnejší aktéri. Ak nepočítame druhú čečenskú vojnu, ktorá bola de jure vnútroštátnym konfliktom, neliberálne Rusko v 21. storočí použilo vojenskú silu proti inému štátu len raz, a to v rusko-gruzínskej vojne v r. 2008. Najčistejším štítom zo stálych členov Bezpečnostnej rady OSN disponuje nedemokratická Čína, ktorá sa v 21. storočí priamo nezapojila do žiadnych vojenských konfliktov.

Iste je možné argumentovať, že vojenské angažovanie sa USA vo svete je dané ich špeciálnou pozíciou hegemóna, ktorý má vo svete špecifické záväzky a povinnosti. Možno tvrdiť, že menšie demokracie ako sú Grécko, Holandsko alebo Česko nie sú ochotné (či schopné) používať vojnu ako nástroj riešenia medzinárodných sporov. Na toto tvrdenie si však dovolím odpovedať otázkou. Aké vojny za posledných 30 či 40 rokov proti svojim susedom viedli menšie autoritatívne (resp. donedávna autoritatívne) krajiny ako sú Malajzia, Uzbekistan, Tunisko, Thajsko či Bielorusko? S výnimkou jednomesačnej lokalizovanej vojny medzi Ekvádorom a Peru v r. 1995 nedošlo po druhej svetovej vojne ani k vojnám medzi juhoamerickými štátmi. Južná Amerika bola pritom v tomto období kontinentom nedemokratických režimov a diktatúr. O to viac je ironické, že Peru a Ekvádor boli v r. 1995 demokraciami. Z uvedených dôvodov preto podľa mňa môžeme o inherentnej mierumilovnosti demokracií výrazne pochybovať.

Je faktom, že väčšinu vojenských konfliktov demokracie viedli proti autoritatívnym režimom. Tu sa dostávame k teórii demokratického mieru, ktorá toto tvrdenie nepopiera. Presadzuje však názor, že zatiaľ čo konflikty medzi demokraciami a autoritatívnymi režimami nie sú výnimkou, medzi demokratickými štátmi v zásade k vojnám nedochádza. Ak teda konečne budú všetky krajiny demokratické, dosiahne svet vytúženého demokratického mieru či dokonca konca dejín v hegelovsko-fukuyamovskom pojatí? Domnievam sa, že nie.

V prvom rade považujem teóriu demokratického mieru za falzifikovanú. Demokracie viedli vojny proti iným demokraciám už od svojho vzniku. Štvrtá anglicko-holandská vojna, americko-britská vojna v r. 1812, americko-mexická vojna, americká občianska vojna, búrske vojny, francúzsko-belgická okupácia Porúria, zapojenie sa Libanonu do šesťdňovej vojny proti Izraelu či rusko-gruzínska vojna v r. 2008 sú len niektorými z možných príkladov. Zástancovia teórie demokratického mieru však na tieto príklady často reagujú tým, čo sa nazýva No true Scotsman (žiaden ozajstný Škót) argument. Ten pozostáva z toho, že ak je obhajca nejakej tézy konfrontovaný s príkladom, ktorý mu túto tézu vyvracia, obhajca tézu modifikuje tak, aby do nej zmienený príklad nezapadal. V krátkosti by použitie tohto argumentu v danom spore vyzeralo nasledovne:

            Obhajca teórie: Demokracie proti sebe vojny nevedú.

            Odporca: Ale USA a Británia boli demokracie a viedli proti sebe v r. 1812 vojnu.

            Obhajca: Potom to neboli skutočné demokracie.

Americkú občianku vojnu preto vraj nemôžeme považovať za vojnu demokracií pretože konfederácia bola otrokárskym štátom (únia mimochodom zrušila otroctvo až v priebehu vojny). Prečo si však ako kritérium demokratickosti stanoviť práve zrušenie otroctva? Nestali sa vlastne USA demokraciou až udelením volebného práva ženám v r. 1920? Alebo nemali by sme za vznik „skutočnej“ demokracie v USA považovať až zrušenie Jim Crow zákonov a desegregáciu. v 60 rokoch 20. storočia? Podobne zástancovia tejto teórie napádajú aj ostatné vojny medzi demokraciami: Británia nebola v r. 1812 demokraciou, pretože volebným právom disponovala len malá časť populácie, Libanon bol v r. 1967 anokraciou, Rusko so svojim neférovým konceptom „suverénnej demokracie“ nemožno považovať za demokratický štát dodnes atď.

gettysburg

Som presvedčený, že svet, v ktorom by existovali len demokratické štáty, by nebol zárukou večného mieru. Určite však netvrdím, že vojny medzi demokraciami sú častým javom. Málokto stále uvažuje v tradičných realistických premisách o vojne a mieri, keď sa pozrie na mapu dnes už liberálne-demokratickej Európy či Ameriky. Prakticky nikto už dnes nepokladá za možnú teritoriálnu expanziu Nemecka na úkor Francúzka či anexiu Nórska Švédskom. Úroveň bezpečnostnej dilemy medzi postmodernými demokraciami je oveľa nižšia, pričom táto situácia ostro kontrastuje so stále „tradičnými“ bezpečnostnými komplexmi Kaukazu, Blízkeho východu či subsaharskej Afriky. Je však toto mierové spoločenstvo liberálnych demokracií dôsledkom ich demokratického charakteru? Z časti áno, ale v skutočnosti je podľa mňa situácia komplexnejšia. Domnievam sa, že nejde ani tak o to, že či sú štáty demokratické, ale skôr o to, aby si boli ideologicky podobné. Dôležité je teda to, aby štáty vnímali jeden druhého ako legitímneho aktéra v medzinárodných vzťahoch. Do istej miery je tento stav daný vzájomnou percepciou. Tento pohľad z časti vystihuje John Owen, podľa ktorého je hlavným faktorom teórie demokratického mieru to, aby sa štáty navzájom ako liberálno-demokratické vnímali. Vojna z r. 1812 teda podľa Owena teóriu demokratického mieru nevyvracia, pretože Američania britskú monarchiu považovali za autoritatívny režim.

Owenov argument sa mi zdá presvedčivý a mám tendenciu s ním z časti súhlasiť. Ideologicko-politická podobnosť ako argument pre mierové spolunažívanie sa každopádne netýka len liberálnych demokracií. Pri pohľade na konflikty 19. a začiatku 20. storočia vidíme, že po Viedenskom kongrese dochádzalo len zriedkavo k vojnovým konfliktom medzi kresťanskými autoritatívnymi monarchiami. Tým mám na mysli štátne zriadenia, ktorých monarchistický panovník disponoval významnými exekutívnymi právomocami, a v ktorých oficiálnym náboženstvom bola jedna z kresťanských denominácií (kresťanstvo je v tomto prípade dôležitým rozlišovacím prvkom, pretože vojny európskych monarchií proti nekresťanským monarchiám východu boli v tomto období časté). Medzi tieto štátne zriadenia pochopiteľne nezaradzujem republiky, ale aj demokratické konštitučné monarchie ako boli Veľká Británia či Holandsko. Vojny medzi štátmi tohto charakteru boli v období medzi viedenským kongresom a prvou svetovou vojnou výnimočné, pričom ako príklady týchto vojnových konfliktov môžeme uviesť zapojenie sa Francúzska do krymskej vojny proti Rusku, prusko-rakúsku vojnu a prusko-francúzsku vojnu. V skutočnosti v tomto období kresťanské monarchie proti sebe viedli porovnateľné množstvo konfliktov ako demokracie (búrske vojny, holandsko-belgická vojna, americko-mexická vojna).

Prečo sa však kresťanské monarchie, ktoré boli tak ochotné obetovať tisícky mužov vo vojnách predchádzajúcich storočí odrazu voči sebe začali správať inak? Dôvodom je podľa mňa fakt, že v dôsledku americkej a predovšetkým francúzskej revolúcie bol tradičný konzervatívny monarchistický svetonázor vystavený súperiacej ideológii liberálneho nacionalizmu. Kresťanskí monarchovia tak museli čeliť nielen hrozbe vojenskej porážky svojho štátu, ale aj možnosti rozpadu tradičného sociálno-politického usporiadania. Vojny medzi sebou by ich oslabili a mohli by priniesť revolučnú zmenu v podobe víťazstva súperiacej ideológie (čo sa nakoniec aj stalo v Rusku, Nemecku a Rakúsko-Uhorsku po prvej svetovej vojne). Tento dôvod pochopiteľne viedol kresťanské monarchie k zameraniu svojho vojnového úsilia proti liberálno-nacionalistickým povstaniam v Európe a v Amerike. V krátkosti možno konštatovať, že kresťanské monarchie dospeli k názoru, že sú si podobné, že majú spoločného nepriateľa, a že bude pre všetkých výhodné ak spolu bojovať nebudú. Percepcie o podobnosti sú teda podľa mňa jednou časťou skladačky mierového spoločenstva. Druhou je vymedzenie sa proti konkurenčnému ideologicko-politickému usporiadaniu.

Sainte_Alliance

Hlavné postavy Svätej aliancie: Ruský Cár Alexander I, rakúsky cisár František a pruský kráľ Frederik Viliam IV.

Je až zarážajúce aké podobnosti môžeme nájsť medzi zahraničnými politikami kresťanských monarchií 19. storočia a liberálnych demokracií dneška. Podobne ako európske monarchie po viedenskom kongrese aj západné liberálne demokracie po druhej svetovej vojne chápali svoju podobnosť a zároveň si uvedomovali nebezpečenstvo, ktoré ZSSR a komunistická ideológia prestavovali. Zdá sa, že podobná situácia nastala aj po 11. septembri, kedy sa načas novým nepriateľom stal radikálny islam. Určité by sme našli viacero podobností aj medzi „policajnými“ antiliberálnymi intervenciami Svätej Aliancie a vojenskými operáciami USA spadajúcimi do vojny proti terorizmu. Dnes sú hodnoty liberalizmu a demokracie čoraz častejšie artikulované aj v nadväznosti na rastúcu moc autoritatívnej Číny. Ak teda svoj argument zhrniem: Nie je to demokracia ako táka, ale ideologicko-politická podobnosť vymedzená proti ideologicko-politickému protivníkovi, ktorá v skutočnosti vytvára nevojnové spoločenstvá.

Demokracie teda zďaleka nerezignujú na použitie vojny ako nástroja vo svojej zahraničnej politike. Ak aj sú o niečo menej ochotné vojenské prostriedky použiť, táto neochota nie je výrazne nižšia než u nedemokratických štátov. Demokracie proti sebe v histórii viedli niekoľko konfliktov, avšak oveľa častejšie sa demokratické štáty zapájajú do vojen s autoritatívnymi režimami. Z dôvodu existencie interdemokratických vojnových konfliktov teda nemožno predpokladať, že v situácii, kedy by existovali len demokratické štáty by bol večný mier zaistený. Je však pravdou, že vojny medzi liberálnymi demokraciami sú zriedkavým javom. Obzvlášť medzi liberálnymi demokraciami súčasnosti sa vzájomné vzťahy transformovali natoľko, že tieto štáty už jeden voči druhému nejednajú na základe tradičných realistických princípov. Táto skutočnosť však podľa mňa nevyplýva až tak z ich demokratického charakteru ako skôr z faktu, že liberálne demokracie sú si podobné. Tento jav sa pritom objavuje aj v iných ideologicko-politických usporiadaniach, pričom ako vhodným príkladom sú vzťahy medzi kresťanskými autoritatívnymi monarchiami po viedenskom kongrese.

Zdroje

Baylis, J., – Smith, S., Owens, P. (2007): The Globalization of World Politics, OUP Oxford, Oxford.

Blažek, T. (2005): Liberalismus in Pšeja, P. (ed. 2005): Přehled teórií mezinárodních vztahů, Brno Mezinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita.

Brown, M., E., – Owen, R., C., – Sean, J. L. and Miller S. E. (1998): Theories of war and Peace, Cambridge, Massachusetts, London.

Halper, S., – Clarke, J. (2004): America Alone: The Neo-Conservatives and the Global Order, Cambridge University Press, Cambridge, United Kingdom.

Kapusňák, J. (2012): Nové detaily z operácie “Ovocný sad”, Sekuritaci, Dostupné z: (http://www.sekuritaci.cz/nove-detaily-z-operacie-ovocny-sad/).

Viotti, P., R., – Kauppi, Mark V. (1999): International Relations Theory: Realism, Pluralism, Globalism, Allyn and Bacon, Boston.

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *