SFPA
Dušan Fischer

Od Walesu po Varšavu

Štítky:

Rozhovor s Dušanom Fischerom, ktorý pôsobí ako analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA)


Posledný samit NATO sa konal vo Walese a do veľkej miery reagoval na ruskú agresiu na Ukrajine. Na samite sa v septembri 2014 dohodlo, že obranné rozpočty štátov sa navýšia, nasadia sa rýchle jednotky a najmä, že sa posilní východná hranica NATO. Aká je realita dnes? Boli naplnené záväzky dohodnuté vo Walese?

Z časti áno, aj keď stále je veľký priestor na zlepšenie. Rozpočty na obranu sú veľmi diskutovanou témou v NATO. Cieľom stále ostávajú dve percentá HDP na obranu a 20 percent obranných rozpočtov na modernizáciu ozbrojených síl. Dnes by sa dali krajiny dodržiavajúce tieto čísla zrátať na prstoch jednej ruky. Slovensko sa napríklad zaviazalo zdvihnúť obranný rozpočet na 1,6 percent do roku 2020. Už dnes je však jasné, že naplnenie bude komplikovanejšie, ako sa čakalo. Čo sa týka posilnenia ochrany hraníc ako reakcie na ruskú aktivitu na Ukrajine, tak v rámci Akčného plánu pripravenosti (Readiness Action Plan) sa po Walese vytvorili v siedmich krajinách takzvané Aliančné styčné integračné tímy (NATO Force Integration Unit), z ktorých jeden bude sídliť aj v Bratislave. Ide o malé veliteľstvá, nie o vojenské základne, ktorých úlohou bude koordinácia aliančných jednotiek v prípade ich nasadenia do východnej časti NATO.

USA je stále najväčší prispievateľ v rámci NATO. Prispieva až vyše 70 percent do vojenského rozpočtu NATO. Naopak, väčšina európskych členov Aliancie prispieva stále pod hranicu 2 percent HDP. Z čoho vyplýva nezáujem európskych krajín navýšiť svoje obranné rozpočty?

Jedným z dôvodov je dlhodobé odsúvanie navyšovania rozpočtov na obranu alebo aspoň ich prispôsobovanie k ekonomickému rastu. Toto odsúvanie často vyplývalo z pocitu bezpečia, ktorý panoval v Európe od skončenia studenej vojny. Dnes je situácia iná a je nemožné dostať obranné rozpočty z roka na rok v niektorých prípadoch na dvojnásobok. Zároveň by to bolo aj neefektívne. Druhým dôvodom je domáci nezáujem o témy obrany a bezpečnosti. Nakoľko je pocit bezpečnosti abstraktný pojem, teda aspoň do roku 2014 sa tak v Európe bral, je politicky nepopulárne vysvetľovať voličom dôležitosť rozpočtu na obranu. V Európe taktiež chýba dlhodobé strategické myslenie, ktoré by bolo nezávislé od politických procesov.

Aký bol, respektíve stále je, postoj USA voči NATO počas administratívy Baracka Obamu?

Obamov postoj voči NATO bol podobný ako jeho postoj k Európe ako takej. Od nástupu jeho administratívy došlo trošku k ochladeniu vzťahov voči Európe a NATO. Americká zahraničná politika si viac začala všímať juhovýchodnú Áziu a situáciu v Európe považovala za „vyriešenú“. Na druhej strane si však Američania udržali silnú pozíciu v NATO. V roku 2012 bol samit v Chicagu, Obama tiež deklaroval ochranu spojencov pri svojej návšteve v septembri 2014 v Estónsku. Vzťahy však nie sú na úplne korektnej úrovni. Minimálne v zákulisí prichádza zo strany USA voči Európe spŕška kritiky. Od zlyhaní európskej časti NATO v Líbyi cez spomínané obranné rozpočty. Všetci Obamovi ministri obrany od Roberta Gatesa po Ashtona Cartera kritizovali znižovanie rozpočtov na obranu. Určite je tam priestor na zlepšenie.

V USA momentálne prebiehajú prezidentské primárky, kde ostali v hre traja kandidáti: Hillary Clinton, Donald Trump, Bernie Sanders. Aký postoj voči NATO zastávajú súčasní kandidáti na prezidenta USA?

Ak sa bavíme o zlepšovaní pozície, u Hillary Clinton sa dá očakávať väčšie zapojenie Ameriky do európskych záležitostí. Určite má bližšie k Európe ako mal Obama. Oficiálne sa hlási k spojenectvu a v zahraničnej politike sa dá očakávať odklon doprava, čiže silnejšie angažovanie USA vo svete, samozrejme spolu s krajinami NATO. Sanders si drží podobne pro-atlantickú rétoriku, aj keď v zahraničnej politike je naľavo od Clintonovej a za jeho vlády by zásadne znížil zapojenie ozbrojených síl USA v mierových misiách a vojenských operáciách. Trump je nepredvídateľný a ťažko čitateľný kandidát, ktorý nebezpečne rýchlo mení svoje názory a stanoviská, takže sa nedá hovoriť o nejakej jasnej stratégii, ktorá by prekračovala rozsah jedného tweetu alebo youtube videa.

Aký by mohol byť scenár vývoja vzťahov USA k NATO, keby sa prezidentom USA stal republikánsky kandidát Donald Trump? Ten totižto vyhlásil, že by „ho nemrzelo, ak by NATO zaniklo.“

Musím Donalda Trumpa sklamať, NATO tak skoro nezanikne. Rovnako si nemyslím, že by Američania vystúpili z NATO po Trumpovom zvolení. Na druhej strane však musím priznať Trumpovi, že či už chcene alebo nechcene podporuje fakt, že si viac Američanov myslí, že NATO slúži viac Európe ako ich krajine. Netreba však zabúdať, že všetci spojenci sa podieľajú na amerických operáciách a misiách, takže sú pre USA najbližšími spojencami. Rovnako z historického hľadiska znamená NATO stabilitu. Pred vstupom do NATO musia krajiny splniť kritéria, ktoré zahŕňali moderné ozbrojené sily, riadne vybudovaný právny štát, uctievanie ľudských práv a trhovú ekonomiku. Takže rozpad takejto Aliancie by znamenal nestabilitu, ktorú si Američania nemôžu dovoliť.

Čo by to mohlo znamenať pre Európu?

Znamenal by to predovšetkým chaos, nakoľko by Európa stratila spojenectvo a záruku kolektívnej obrany. Poslaním NATO je teritoriálna integrita jeho spojencov, ochrana hraníc, pozemných, vzdušných, aj vodných. Toto by bolo narušené. Európska armáda, o ktorej sa dnes vedú debaty, ešte nie je vyvinutá na takej úrovni, aby dokázala v plnej miere nahradiť NATO, už len z toho dôvodu, že najsilnejší zo spojencov nie je európska krajina. Ďalším dopadom, ktorý sa výsostne dotýka nášho východného suseda, by bol vzťah Putin-Trump, v ktorom by došlo k menšiemu tlaku na ruského prezidenta, čím by dostal voľnú ruku k jeho pôsobeniam na Ukrajine.

V decembri 2015 dostala Čierna Hora pozvánku do NATO. Ruská federácia však často berie rozširovanie NATO ako provokáciu. Má na to dôvod?

Z ich strany áno, podľa mňa nie. Existujú dva naratívy – Rusko vníma rozširovanie NATO ako hrozbu pre svoju teritoriálnu integritu. Aspoň na verejnosti to tak prezentujú. Druhý naratív zo strany NATO a Západu je ten, že krajiny vstupujú do Aliancie dobrovoľne na základe konsenzu všetkých spojencov v Severoatlantickej rade. Ruská predstava je však jasne chybná. Rusko vie presne, že rozširovanie NATO nie je ohrozením. Rovnako vie, že sa NATO verejne aj za oponou snaží o korektný dialóg s Ruskom. Neverím tomu, že by sa Rusko začínalo obávať rozširovania NATO o polmiliónovú krajinu s dvetisíc vojakmi a bez nadzvukového letectva.

Čo sú najväčšie hrozby pre NATO v súčasnosti?

Treba rozlišovať hrozby z geografického a obsahového hľadiska. U tých geografických ide podľa oficiálnych stanovísk predstaviteľov NATO o dva smery – východ a juh. Na východe je to Rusko a na juhu džihádistické organizácie operujúce v regióne Blízkeho východu a severnej Afriky. Po obsahovej stránke sú najväčšími narastajúcimi hrozbami hybridné konflikty, pri ktorých sa miešajú prostriedky konvenčnej sily a nekonvenčnej sily. Rovnako je výzvou, ak nie priam hrozbou, pre NATO narastajúca nedôvera obyvateľov spojeneckých krajín voči Aliancii, čo je výsledkom dlhodobej dezinformačnej kampane v strednej a východnej Európe.

Čo sa očakáva od samitu vo Varšave, ktorý sa bude konať začiatkom júla 2016?

V prvom rade pôjde o vyhodnotenie záväzkov z Walesu a ich naplnenie. Aliancia sa pohla, dokázala reagovať na konvenčné hrozby a cvičenia v našom regióne ju pripravujú aj na úspešné reagovanie na hrozby nekonvenčného charakteru. Veľký dôraz bude kladený na boj proti kybernetickým hrozbám. Existuje ešte veľa výziev, ktoré stoja dnes pred Alianciou. Okrem Ruska a hrozby terorizmu je to napríklad vo svetle udalostí pozabudnutý Afganistan a misia Resolute Support či prehlbovanie spolupráce s partnermi.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *