Reinterpretácia japonského práva na kolektívnu sebaobranu

Komentár k zmene oficiálnej intepretácie práva Japonska na kolektívnu sebaobranu oznámenej na začiatku tohoto mesiaca.

Japonský premiér Shinzo Abe na tlačovej konferencii 1. júla oznámil rozhodnutie vlády zmeniť oficiálnu interpretáciu práva Japonska na kolektívnu sebaobranu. Na základe doterajších interpretácií totiž kolektívna sebaobrana nespĺňala podmienky senshu boei, výlučne obrannej obrany, a to napriek tomu, že podľa akceptovaného konsenzu má na kolektívnu obranu Japonsko právo podľa Charty OSN. Kvôli tomuto obmedzeniu boli značne limitované možnosti Tokia v rámci bezpečnostnej aliancie s Washingtonom či mierových misií OSN.

Čo priniesli zmeny ?

Dokument sprevádzajúci rozhodnutie vlády zmeniť interpretáciu ústavy argumentuje radikálnou transformáciou bezpečnostného prostredia, v ktorom už nie je hrozbou len priamy útok na Japonsko, ale i na spojenecké a spriatelené krajiny. Nová interpretácia tak umožňuje podieľať sa na kolektívnej sebaobrane v prípade, že:

1) príde k ozbrojenému útoku na spriatelenú krajinu, ktorý predstavuje jasnú hrozbu pre prežitie Japonska a jeho obyvateľov;

2) boli na odvrátenie hrozby vyčerpané všetky ostatné dostupné prostriedky;

3) je použitá minimálna nutná sila.

Okrem povolenia kolektívnej obrany kabinet rozhodol i o rozšírení možností v prípade:

1) Incidentov v tzv. šedej zóne, t.j. krokov nepriateľa, ktoré nepredstavujú ozbrojený útok. Tu Tokio hovorí najmä o prípadnom vylodení čínskych špeciálnych jednotiek na ostrovoch Diaoyi/Senkaku.

2) Možností japonských jednotiek v mierových operáciách OSN. Japonské jednotky odteraz budú môcť používať zbrane a to napríklad v prípade záchranných operácií japonských či cudzích občanov. Japonským jednotkám bude tiež umožnená podporná úloha v medzinárodných misiách, avšak len v miestach, kde nepredbiehajú bojové aktivity. Japonské námorníctvo by sa napríklad mohlo podieľať na odmínovaní námorných koridorov v Perzskom zálive, cez ktorý prúdi do Japonska až okolo 80 percent ropných importov. Abe však zdôraznil, že Japonsko sa v žiadnom prípade nebude zúčastňovať takých medzinárodných operácií ako boli tie v Iraku či Afganistane.

Samotná reinterpretácia sama o sebe nemá žiadnu právnu silu; zmeny sa prejavia až po novelizácii relevantnej legislatívy a to možno už počas jesenného zasadania japonského parlamentu. Abeho LDP má síce v parlamente pohodlnú väčšinu, no proces implementácie môže ešte skomplikovať jej koaličný partner Nové Komeito, ktorý mal k reinterpretácii značné výhrady a v konečnom dôsledku si vydobyl okresanie plánovaných zmien. V súvislosti s uvedenými obmedzeniami Japonsko stále interpretuje právo na kolektívnu sebaobranu inak, ako je medzinárodný štandard. Sám Abe sa vyjadril že ak chce Japonsko toto právo využiť v plnej miere, reinterpretácia nestačí a je nutná revízia ústavy.

Pošliapanie demokracie ?

Abe sa s úmyslom zmeniť interpretáciu ústavy  nijak netajil už od samotného nástupu do úradu v decembri 2012. Nakoniec, už počas jeho krátkeho pobytu v Kantei v rokoch 2006-2007 poveril Abe panel expertov na preskúmanie tejto otázky. Zmena bola v predchádzajúcom roku niekoľko krát odložená, najmä kvôli domácemu tlaku a nutnosti vyriešenia sporov s koaličným partnerom Novým Komeitom. V polovici mája však vládny panel zverejnil štúdiu odporúčajúcu zmenu interpretácie a tá sa po ďalších rokovaniach stala základom pre finálne rozhodnutie vlády.

Podľa mnohých v Japonsku bolo rozhodnutie kabinetu nedemokratické. Ľavicový Asahi Shimbun dokonca nazval reinterpretáciu najtemnejším dňom v histórii japonského konštitucionalizmu, keďže vláda si uzurpovala práva exekutívnym rozhodnutím zmeniť jeden z pilierov japonskej bezpečnostnej politiky. Faktom však je, že krok súčasného kabinetu nie je ničím výnimočný a bezprecedentný. Prakticky celá povojnová japonská bezpečnostná politika bola formovaná meniacimi sa interpretáciami ústavy úradujúcimi kabinetmi.

kantei
Shinzo Abe počas tlačovej konferencie ku kolektívnej sebaobrane (Zdroj: Kantei).

I keď prieskumy verejnej mienky sa vo výsledkoch líšia, vo všeobecnosti možno povedať, že verejnosť bola skôr proti reinterpretácii. Napríklad v prieskume Mainichi Shimbun z konca júna sa proti reinterpretácii vyslovilo až 58 percent respondentov. Odpor verejnosti sa nepodarilo znížiť ani PR kampaňou, v ktorej bola reinterpretácia prezentovaná ako primárne smerovaná na ochranu životov bežných Japoncov. Shinzo Abe pri prezentácii svojej iniciatívy napríklad používal tabuľu, na ktorej bola zobrazená americká loď s japonskou matkou s dieťaťom na palube, ktorá je vydaná na pospas nepriateľovi, keďže japonská armáda nie je oprávnená prísť jej na pomoc. Snaha predať právo na kolektívnu obranu verejnosti však nevyšla. Oznámenie reinterpretácie 1. júla sprevádzali demonštrácie pred premiérskou rezidenciou Kantei.

Kritici poukazujú na to, že takému radikálnemu kroku mala predchádzať širšia spoločenská debata. Medzi týmito kritikmi sa nachádzajú i ústavní právnici, podľa ktorých otvára reinterpretácia dvere ďalším zmenám. V zhodnotení toho, čo predstavuje objektívnu hrozbu pre Japonsko tiež môže mať kabinet veľkú slobodu. Nemožno však očakávať, že by sa nejaká budúca vláda rozhodla zvrátiť krok súčasného kabinetu. Abe tak v tomto smere jednoznačne dosiahol svoj cieľ. Nebolo to prvýkrát, čo Abe ignoroval odpor verejnosti; podobne tvrdohlavo presadil i prijatie kontroverzného zákona o štátnych tajomstvách v minulom roku. Vzhľadom na jeho politickú budúcnosť sa však Abemu jeho „imperiálne“ vládnutie ešte môže vypomstiť, kedže prieskumy verejnej mienky ukazujú najmenšiu podporu pre Abeho kabinet od jeho zvolenia a do volieb v roku 2016 sa toho môže ešte zmeniť veľa.

Širší rozmer zmien

Podľa mnohých otvára interpretácia cestu k samotnej revízii ústavy. Rozdiel medzi interpretáciou a zmenou samotného znenia ostal mnohými nepochopený, stačí sa pozrieť napríklad na slovenské či české média. Pacifistický článok 9 však ostáva (zatiaľ) v pôvodnej podobe a jeho zmena by pre Abeho bola omnoho väčšou výzvou a v kontexte nastavenia spoločnosti sa neukazuje tak pravdepodobnou, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Faktom ostáva, že premiér Abe nastolil rýchle tempo zmien bezpečnostnej politiky. Za rok a pol sme už okrem reinterpretácie práva na sebaobranu boli svedkami vytvorenia Národnej bezpečnostnej rady, zmeny politiky zbrojných expertov či prijatia prvej Národnej bezpečnostnej stratégie. To všetko sú kusy skladačky, ktoré majú viesť k normalizácii bezpečnostnej politiky. V tejto súvislosti začalo Tokio používať pojem „aktívneho prispievateľa“ k regionálnej a svetovej bezpečnosti. Kolektívna sebaobrana je dôležitým momentom, ktorý napomáha dvom kľúčovým cieľom Abeho zahraničnopolitickej stratégie. Oba ciele pritom smerujú k posilneniu deterencie proti Číne, ktorá je v japonskom diskurze posledných rokov vnímaná ako najakútnejšia bezpečnostná hrozba.

Prvým cieľom je posilnenie kooperácie so Spojenými štátmi. Ústavná reinterpretácia bude reflektovaná v nových Smerniciach aliančnej spolupráce, ktoré by mali byť navrhnuté do konca roka. Zákaz kolektívnej obrany bol považovaný za jedno z najväčších bremien zaťažujúcich aliančné vzťahy a Washington jeho uvoľnenie privítal. Tokio sa spolieha na americký záväzok pri obrane sporných ostrovov Diaoyu/Senkaku a chce preto ukázať, že je ochotné byť plnohodnotným členom aliancie. Japonsko tak teraz bude môcť napríklad zostreliť balistickú raketu smerujúcu na územie USA, aj keď otázka, či by takáto udalosť spĺňala podmienky nastavené vládnym rozhodnutím o kolektívnej sebaobrane, je sporná. Na druhú stranu však možno očakávať, že Washington bude v reakcii na zmeny v bezpečnostnej politike ďalej tlačiť na Tokio, aby prijalo na svoje plecia väčšiu časť bremena spoločnej bezpečnosti. Namiesto posilnenia amerického záväzku, tak bude musieť Tokio samo vynakladať viac úsilia.

Druhým cieľom je budovanie koalícií s regionálnymi partnermi. Abe je od začiatku veľmi aktívny v diplomacii voči štátom ASEANu, kde sa snaží nájsť partnerov v otázke teritoriálnych sporov s Čínou. Tokio napríklad prisľúbilo poskytnutie lodí pobrežnej stráže Vietnamu a Filipínam. Manila dokonca explicitne podporila uznanie práva na kolektívnu sebaobranu Tokiom a japonskú rolu v regionálnej bezpečnosti. Podobnú podporu pre väčšiu rolu v regionálnej bezpečnosti získal Abe aj od austrálskeho premiéra Tonyho Abbotta počas jeho návštevy Austrálie.

Možno paradoxne nie je japonské právo na kolektívnu sebaobranu podporované Soulom, ktorému by mohlo Tokio pomôcť v prípade vojny so Severnou Kóreou. Juhokórejský parlament prijal rezolúciu, kde rozhodnutie Tokia „tvrdo odsudzuje“, keďže bolo prijaté bez ohľadu na názory susedných krajín a za situácie, kedy tokijská vláda nie je schopná reflektovať svoju históriu agresie. Soul sa vyjadril v tom zmysle, že Tokio v prípade konfliktu na Kórejskom polostrove bude potrebovať jeho súhlas na využitie práva kolektívnej sebaobrany.

Návrat k militarizmu ?

Napriek negatívnym ohlasom, ktoré počúvame najmä z Kórei a Číny, nemožno hovoriť o remilitarizácii Japonska. Právo na kolektívnu sebaobranu je pevne ukotvené v medzinárodnom práve a je raritou, že Japonsko ho neuznávalo. Vojenský rozpočet Japonska sa navyše stále pohybuje len okolo jedného percenta HDP a to aj napriek nárastom za Abeho vlády. Na druhú stranu Japonsko disponuje už dlhodobo jednou z technologicky najvyspelejších armád na svete a preto vytvárať senzácie o militarizácii Japonska nedáva zmysel. Je samozrejme otázne, či meniaci sa strategický kalkul Japonska nepovedie k výraznejším dlhodobým zmenám jeho bezpečnostnej politiky, ktoré pôjdu ďalej ako je súčasná normalizácia. Obrovskou brzdou však ostáva  domáca verejná mienka, ktorá je jednou z „najpacifistickejších“ na svete.

Najväčšou slabinou Abeho vízie ostáva kontroverzný a do veľkej časti nepochopiteľný prístup k historickým otázkam. Nedostatočné vysporiadanie sa s vlastnou minulosťou agresie a okupácie počas 2. svetovej vojny vyvoláva v niektorých ázijských krajinách obavy z novej bezpečnostnej role Japonska. Nie je síce pravdou, že Tokio by sa za svoje počínanie nikdy neospravedlnilo, no Abeho vláda tieto ospravedlnenia relativizovala. Abe v minulosti vyjadril záujem zmeniť oficiálne ospravedlnenia premiéra Murayamu a štátneho tajomníka Kona z 90-tych rokov, kde sa Tokio ospravedlnilo za vojenskú agresiu a vedenie systému nútenej prostitúcie. Abe nakoniec k zmenám nepristúpil no poveril panel prešetrením Konovho vyhlásenia. I keď panel nemal za úlohu navrhnúť zmenu vyhlásenia, tento krok úspešne vyvolal pobúrenie v Pekingu aj Soule, vyvolávajúc otázku, o čo vlastne Abemu išlo. Podobne provokatívna bola premiérova decembrová návšteva vo svätyni Yasukuni. Japonsko má nepochybne právo na „normálnu“ bezpečnostnú a zahraničnú politiku. Pred krokom smerom vpred by sa však malo najprv definitívne vysporiadať i so svojou problematickou históriou.

Autor: Filip Šebok, student magisterského oboru Mezinárodní vztahy na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.

One comment

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *