Wikimedia

Ukončenie líbyjského nukleárneho programu

Štítky:

Rok 2003 bol pre medzinárodnú politiku zlomový. Za ani nie dva mesiace porazili koaličné jednotky irackú armádu a zosadili ba´thistický režim Saddáma Husajna. Koncom tohto roka prišla ďalšia veľká zmena. V polovici decembra 2003 vyhlásilo Líbyjské Ministerstvo zahraničných vecí, že ukončí svoj nukleárny program, respektíve, že dobrovoľne zničí materiály a vybavenie, ktoré by mohli viesť k vytvoreniu jadrových zbraní, pričom demontované boli aj balistické rakety Scud-B a Scud-C.[1] Líbya znovu-potvrdila svoj záväzok voči Dohode o neproliferácii (NPT) a súhlasila s Dodatkovým protokolom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), čo znamenalo viac dôkladnejších inšpekcií jej nukleárnych aktivít. (IAEA 2004: 2, Squassoni 2004: 4)

Koncom decembra už boli v Líbyi pracovníci MAAE, ktorí hodnotili proces demontovania nukleárneho arzenálu. Týmto krokom sa Líbya pripojila medzi krajiny ako Kazachstan, Bielorusko, Ukrajina, a Juhoafrická republika, ktoré tiež demontovali alebo sa vzdali svojho nukleárneho vlastníctva. V marci 2004 bolo s pomocou USA a MAAE presunutých 16 kilogramov paliva z vysoko obohateného uránu (HEU)[2] do Ruska a v roku 2006 bol prebudovaný líbyjský výskumný reaktor IRT-1. (IAEA 2004: 3) Predošlé skladisko koncentrátu obohateného uránu bolo odstránené v marci 2004, pod dozorom MAAE. (Cirincione 2005: 316)

Líbya proti proliferácii?

            Už v roku 1968 sa Líbya stala signatárom dohody Nuclear Non-Proliferation Treaty (NPT). Krajiny, ktoré podpísali NPT a nemajú nukleárne zbrane sa zaviazali nikdy takéto zbrane nezískať. Signatári sa tiež pod článkom 3 zaväzujú sprístupniť svoje aktivity v oblasti používania nukleárnych technológií prehliadkam MAAE. Líbya túto zmluvu ratifikovala v roku 1975 a uzavrela kapitoly o prístupe MAAE v roku 1980. (NTI 2015). Na prvý pohľad sa môže zdať, že Líbya vyvíjala snahy k zabráneniu šírenia nukleárneho arzenálu. Nasvedčujú tomu tri fakty. Prvým je samotná účasť na dohode NPT, no aj fakt, že v roku 1995 sa na konferencii NPT Review and Extension Conference stretli signatári dohody NPT a dohodli sa na jej predĺžení. Líbya mala spočiatku výhradu voči tomu že Izrael túto dohodu ako kľúčový blízkovýchodný aktér nepodpísal. Nakoniec však túto dohodu pristúpila. Druhým faktom je, že v apríli 1996 tiež podpísala spolu s ďalšími 42 africkými krajinami dohodu o bez-jadernej Afrike. Táto dohoda zakazuje výskum, rozvoj, výrobu, skladovanie a získavanie, testovanie, vlastníctvo a kontrolu nukleárnych explozívnych zariadení na území signatárov. Od zmluvných strán je tiež vyžadované aplikovať bezpečnostné opatrenia MAAE na všetky mierové nukleárne aktivity. Tretím faktom je podpísanie dohody Comprehensive Nuclear-Test-Ban Treaty (CTBT) v roku 2001, ktorá zakazuje testovanie nukleárnych zbraní.[3] (NTI 2015) Napriek záväzkom však existovali mnohé podozrenia, že sa Líbya utajene a kontinuálne snaží získať vlastnú nukleárnu bombu. Napomáhala tomu aj rétorika samotného Kaddáfiho, ktorý v roku 1996 vyhlásil, že arabské krajiny by mali pracovať na svojich nukleárnych programoch aby konkurovali tomu izraelskému. (NTI 2015)

Scud sestřelený raketou Patriot. (zdroj: Wikimedia).

Nukleárny program a jeho ne/naplnený potenciál

            Viaceré dôkazy, ktoré zverejnila agentúra MAAE v roku 2004 naznačujú, že v 70. a 80. rokoch sa Líbya rozhodla a aktívne usilovala o nukleárne zbrane na báze uránu aj plutónia. V 70. rokoch podnikla Líbya kroky, aby získala prístup k rude uránu, k zariadeniam transformujúcich urán a k technológiám ho obohacujúcim. MAAE konštatovala, že ak by boli tieto snahy úspešné, Líbyi by sa podarilo vyprodukovať HEU vhodný pre zbrane. Všetky tieto aktivity boli samozrejme uskutočňované utajene a odporovali pravidlám, ktoré sa Líbya v hore spomínaných dokumentoch zaviazala dodržovať. (Terrel 2016: 185-187)  V tejto kapitole ukážem, že tieto snahy boli zväčša neúspešné a ak úspešné, tak nestačili k vyrobeniu nukleárnej zbrane.

Pokusy kúpiť nukleárne zbrane

            V sedemdesiatych rokoch, v počiatkoch snahách o získanie nukleárnej zbrane, bola úroveň technického pokroku v Líbyi relatívne nízka. Preto sa Líbya spoliehala na zahraničných dodávateľov. V roku 1970 sa údajne snažila kúpiť nukleárne zbrane od Číny, ktorá otestovala svoju prvú nukleárnu zbraň v roku 1964. Tieto pokusy však boli neúspešné. Ďalej sa snažili líbyjskí agenti kúpiť nukleárnu zbraň od Indie. Nájdeme dokonca dôkazy o podobných snahách aj s Pakistanom. Neúspešné snahy o kúpu nukleárnych zbraní od vtedajšieho „nukleárneho klubu“ a krajín s aktívnym nukleárnym programom viedli Líbyu k prehodnoteniu stratégie. Neskoršie pokusy vedú skôr k snahám o vybudovanie vlastných výrobných facilít. (NTI 2015)

Suroviny pre nukleárny program

Medzi rokmi 1978 až 1991 Líbya importovala 2263 metrických ton koncentrátu uránovej rudy (UOC), takzvaného žltého koláča (yellowcake) z francúzskych baní v Nigeri, ktoré MAAE nepriznala, respektíve priznala len import 1000 ton. 1263 zvyšných ton UOC bol utajený.[4] (Cirincione 2005: 322-323). Žltý koláč je 85-percentný uránový koncentrát, zmes oxidov uránu (U3O8), ktorý produkujú uránové bane. Ale žltý koláč nie je vhodný ako palivo pre väčšinu moderných jadrových reaktorov. Obsahuje len 0,72 percenta izotopu U235 U235 potrebného k štiepnej jadrovej reakcii. (Debnár 2011)

Uranový žlutý koláč. (zdroj: Flickr).

Líbya nevzdávala svoje snahy a v roku 1984 sa jej podarilo získať technológie na transformáciu uránu. Priznala sa tiež k tomu, že uskutočňovala nepriznané transformačné pokusy na uráne v Tajoure.[5] Väčšina vybavenia bola doručená až v roku 1994, ale Líbyjské autority potvrdili, že jeden z komponentov výrobného zariadenia, ktorý súvisel s produkciou tetrafluoridu uránu (UF4) nikdy prijatý nebol. Líbyjská vláda kúpila dva malé valce hexafluoridu uránu (UF6) od zahraničného zdroja v septembri 2000 a veľký valec UF6 vo Februári 2001. UF6 je zlúčenina používaná v procese obohacovania uránu, ktorého výsledkom produktom je palivo pre jadrové reaktory a jadrové zbrane.[6] Celkový objem UF6 bol 39 kilogramov. Takýto import bol samozrejme nepriznaný agentúre MAAE či už zo strany Líbye, alebo štátu, ktorý mu zlúčeninu dodal. (Cirincione 2005: 323, NTI 2015). David Albright z Institue for Science and International Security tvrdí, že najpravdepodobnejšími dodávateľmi boli Sovietsky zväz a Čína. Nájsť skutočný zdroj je však podľa neho nesmierne náročné. Zdrojom mohol byť aj Pakistan. (Fiorill 2004)

Podľa údajov amerických a britských tajných služieb siahali pokusy o získanie obohateného uránu vhodného pre nukleárne zbrane až do roku 2001. Podľa ich informácií bolo vtedy dovezené neznáme množstvo obohateného UF6 z Pakistanu do Líbye (Cirincione 2005: 322).

Snahy o získanie technológií

V súvislosti s líbyjským nukleárnym programom je dôležitý Abdul Qadeer Khan, pakistanský nukleárny fyzik, ktorý je zakladateľom programu na obohacovanie uránu Pakistanu v roku 1972. Po roku 2003 odhalili líbyjské autority svojich dodávateľov, medzi ktorými bol aj Khan. Khan bol na základe týchto informácií obvinený z aktívnej účasti na svetovej nukleárnej proliferácii. Sieť Khanových dodávateľ poskytla nukleárne technológie a asistenciu minimálne štyrom štátom vrátane Líbye. Khanova sieť sa dokázala počas 30 rokov (1973-2003) prispôsobiť trhu a medzinárodným podmienkam a dodať potrebné a spoľahlivé technológie pre nukleárne programy. (MacCalman 2016: 104-105)

            Pomocou zahraničných dodávateľov vrátane Khana získala Líbya centrifúgy L-2 a L-1, ktoré boli podobné centrifúgam P-1 a P-2 nájdeným v Iráne. Líbya kúpila 20 zložených L-1  roku 1997 a komponenty pre ďalších 200[7]. (Terell 2016: 187) Khanova sieť tiež dodala dokumenty, ktoré sa týkali dizajnu a výroby nukleárnych výbušných zariadení. Tie sa zase nápadne podobali na hlavice, ktoré testovala Čína v 60. rokoch. Čína posunula tieto návrhy o dekádu neskôr Pakistanu. Líbyjskí predstavitelia povedali vyšetrovateľom z MAAE, že tieto nákresy kúpili za viac než 50 miliónov dolárov. (Kelman 2015: 44-48)

Medzi marcom a septembrom 2003 už prebiehali rozhovory medzi Líbyou, USA a Spojeným kráľovstvom. Kaddáfiho cieľom počas týchto rozhovor bolo zaistiť, aby mala Líbya právo ponechať si určitú časť svojich zbraní hromadného ničenia (ZHN). Október toho roku však zmaril takéto snahy. Nákladná loď, BBC China, ktorá sa plavila z Dubaja do Líbye bola na svojej ceste odklonená do Talianska, kde ju prehľadali a na základe správnych informácií od spravodajských služieb USA a Veľkej Británie zistili, že náklad obsahuje plynové centrifúgy používané na obohacovanie uránu. Práve tieto súčiastky boli spojované s činnosťou Khanovej siete a pochovali Kaddáfiho nádeje na kompromisnú dohodu sa Západom. (Deutsche Welle 2004) A tak môžeme konštatovať, že aj tieto snahy boli neúspešné, respektíve boli len úspechom čiastočným, keďže Líbya síce mala kompletné centrifúgy a tisícky komponentov pre ďalšie, no nemala operujúce zariadenia na obohacovanie uránu. (Cirincione 2005: 323)

Abdul Qadeer Khan. (zdroj: Wikimedia).

Nukleárny výskum

            Líbyjčanom sa podarilo presvedčiť Sovietsky zväz k dodaniu 10MW výskumného reaktoru do mesta Tajoura. Reaktor bol funkčný a používaný od roku 1979. Tento reaktor ponúkol Líbyi príležitosť skúmať vlastnosti plutónia a jeho potenciál pre výrobu nukleárnej zbrane. Ako signatár NPT sa Líbya dohodla na kontrolných opatreniach s MAAE hneď rok po obdŕžaní reaktora. (Perkovich 2013: 7)

Sovietsky zväz plánoval vybudovať v Líbyi ďalší výskumný reaktor. Moskva však stratila záujem a USA tlačili na Belgicko, ako potenciálneho dodávateľa komponentov pre tento reaktor a technickej podpory. Americkí analytici predpokladali, že úmysel takejto továrne je výroba hexafluoridu uránu (UF6). Americký tlak donútil belgickú firmu Belgonucleaire, aby svoju expertízu a produkty Líbyi neposkytla. A tak boli predbežné dohody kvôli tlaku USA zrušené v roku 1984. Rozhovory so Ruskom boli obnovené až v roku 1997. V marci 1998 sa dohodla spoločnosť Atomenergoeksport na podpísaní 8 miliónového kontraktu, ktorý zabezpečoval generálnu prehliadku výskumného reaktora v Tajoura. V rámci týchto aktivít údajne prebiehali aj rozhovory o konštrukcii nových nukleárnych facilít. Snaha o ďalší výskum sa odrazila v úmysloch kúpiť väčší 600MW reaktor od Francúzska. Dohoda už bola predbežne uzatvorená, ale medzinárodná komunita tlačila na odmietnutie tejto dohody kvôli očividným proliferačným rizikám. Dohoda bola skutočne zrušená. (NTI 2015) (Cirincione 2005: 322)

Na príklade neúspešných zmlúv s Francúzskom, Belgickom a Sovietskym zväzom môžeme vidieť, že úmysly Tripolisu pokročiť v nukleárnom výskume boli spomaľované medzinárodným tlakom a najúspešnejším výskumným reaktorom bol stále nepostačujúci 10MW reaktor v Tajoura.

Ostatné dôvody

            V nasledujúcej kapitole popíšem iné dôvody, ktoré mohli podnietiť terminovanie nukleárneho programu – medzinárodné sankcie previazané s diplomatickou izoláciou, no tiež odstrašujúci príklad operácie Iracká sloboda v roku 2003.

Medzinárodné sankcie a medzinárodná izolácia

            Jedným z dôvodov ukončenia líbyjského nukleárneho programu mohol byť nedostatok financií spôsobený mohutnými sankciami zo strany medzinárodnej komunity, ktoré spôsobili stagnáciu progresu programu limitovaním dovozu komodít potrebných pre nukleárny program do Líbye a zaťažili pre Líbyu kľúčový, ropný priemysel. Prvé sankcie sa začali už v roku 1982 a v posilnenej či obmedzenej forme boli aplikované až do roku 2004, čiže 22 rokov (BBC 2004). Druhým dôvodom mohla byť, so sankciami úzko prepojená, medzinárodná izolácia.

            V roku 1986 uvalila administratíva Ronalda Reagana sankcie na Líbyu v reakcii na bombový útok na podnik v západnom Berlíne. Pri útoku zahynuli dvaja americkí vojaci a 79 bolo zranených.[8] (BBC 1986) Reakciou bolo bombardovanie Líbye 15. apríla 1986 a spomenuté sankcie. Séria sankcií zo strany USA pokračovala v roku 1992 a 1996. Sankcie boli okrem iného namierené voči dodávkam špecifikovaného vojenského materiálu a ropným exportom. Ropné zdroje všeobecne tvoria asi 95 % hodnoty exportu Líbye, 75 % štátneho rozpočtu a 50 % HDP. Útok na ropný priemysel je teda útokom na najdôležitejší komponent líbyjského štátneho rozpočtu. (World Bank 2006). V roku 1996 podpísal americký prezident Bill Clinton legislatívu, ktorá uvalila sankcie na západné spoločnosti investujúce v Líbyi viac ako 40 miliónov dolárov pre ropné účely. Sankcionované boli tiež spoločnosti, ktoré do Líbye exportovali produkty, potenciálne využiteľné pre líbyjský nukleárny, chemický a biologický program, ako aj program pokročilých konvenčných zbraní. (Cirincione 2005: 318-320)

            Snahy získať nukleárne a chemické zbrane v 70. a 80. rokoch v kombinácií s podporou teroristických organizácií viedli k tomu, že sankcie použilo aj OSN, prvýkrát v roku 1992. Práve podpora terorizmu sa manifestovala v roku 1988, kedy havarovalo v Škótsku lietadlo spoločnosti Pan Am. Vyšetrovane potvrdilo, že havária, ktorá viedla k smrti 270 ľudí, bola spôsobená výbuchom bomby, pričom útočníci boli Líbyjčania.[9] Sankcie boli eventuálne zrušené v roku 1999 po tom, ako Kaddáfi kooperoval s USA pri šetrení bombových útokov v Lockerbie. Sankcie zo strany Spojených štátov však naďalej pretrvávali. (Cirincione 2005: 318-320) Môžeme teda zhodnotiť, že medzinárodné sankcie kvôli nukleárnemu programu[10] v kombinácii s podporou medzinárodného terorizmu, zasiahli ekonomickú prosperitu Líbye a priniesli krajine medzinárodnú izolovanosť.

Ulice Bagdádu při operaci „Irácká svoboda“ v roce 2003. (zdroj: Wikimedia).

Negatívny príklad Iraku

            Medzinárodné prostredie je voči „darebáckym“ štátom zväčša prísne. Napriek tomu, je okupácia krajiny a priame nasadenie vojsk na jeho území to najkrajnejšie riešenie. Príkladom je invázia do Iraku v marci 2003. Po porážke Saddama Husseina vo vojne v Kuvajte v roku 1991 a použití ZHN vo vojne s Iránom vyžadovala Bezpečnostná rada OSN, aby Irak demontoval, svoje chemické, biologické a nukleárne zásoby. Skutočne, nukleárny program bol v spolupráci s MAAE demontovaný v roku 1997. Zo strany medzinárodnej komunity však boli obavy o tom, že výroba ZHN v Iraku pokračuje. V marci 2003, len približne 9 mesiacov pred tým, než Líbya vyhlásila ukončenie svojho nukleárneho programu zaútočila koalícia USA, Veľkej Británia, Austrálie a Poľska na Irak s cieľom zmocniť sa irackých ZHN, ukončiť Husseinovu podporu terorizmu a oslobodiť irackých občanov. Za necelých 6 týždňov sa podarilo koalícii vyhrať a v decembri 2003 dolapiť Saddama. (NTI 2015b)

            Invázia štátov a zvrhnutie irackého establishmentu krajinami, ktoré sa cítili ohrozene údajným programom výroby ZHN, poslalo Kaddáfimu signál o tom, aký je možný scenár pre krajinu, ktorá sa snaží o získanie nukleárnej zbrane. Táto udalosť ako taká mohla pôsobiť výstraha, ktorá mohla v tom istom roku viesť k zrieknutiu sa nukleárneho programu.

Neúspešnosť programu a medzinárodná komunita

            Približne 30 rokov sa Líbya snažila o získanie a vytvorenie funkčnej nukleárnej zbrane. Tento plán bol však marený viacerými faktormi, ktoré eventuálne viedli k ukončeniu nukleárneho programu. Prvá kategória dôvodov zahŕňa dlhodobú neúspešnosť samotného programu. Kvôli slabej technologickej základni boli prvotné pokusy viditeľné v snahách o odkúpenie existujúceho arzenálu od krajín s pokročilejším nukleárnym programom. Po neúspešnom snažení sa Kaddáfiho režim snažil získať technológie, suroviny a expertízu, ktoré by mu umožnili vytvoriť nukleárnu zbraň. Kooperácia s ostatnými štátmi však zlyhávala a úspechy v podobe 10MW reaktoru v Tajoure či zásob koncentrátu uránu boli nedostatočné. Snahy Líbye boli aktívne marené medzinárodným prostredím.

Druhá kategória dôvodov súvisí s postojom OSN, USA a medzinárodnej komunity ako celku. Už od roku 1981 boli na Líbyu uvalené sankcie zo strany USA, ku ktorým sa neskôr pridala aj OSN. Sankcie diplomaticky izolovali Líbyu a zaťažili líbyjskú ekonomiku. V marci 2003 tiež prebehla okupácia Iraku, ktorej leitmotívom boli podozrenia z aktívneho programu ZHN – osud, ktorý mohol postihnúť aj Líbyu.

Kombinácia slabého pokroku počas doby približne 30. rokov, ekonomická záťaž a diplomatická izolácia spolu s nízkymi prospektmi budúceho úspechu doviedli Kaddáfiho k v decembri 2003 rozhodnutiu vzdať sa nukleárneho programu. Líbyjský „neproliferačný úspech“ je v skutočnosti rezignácia na neúspešný program a postoj medzinárodného prostredia.

 


Poznámky

[1] Vyhlásenie sa týkalo zrieknutia sa všetkých programov výroby ZHN, čo zahŕňalo chemický, biologický aj nukleárny program.

[2] Skratka je z pôvodného anglického highly enriched uranium.

[3] Líbya najprv hlasovala proti CTBT na zasadaní Valného zhromaždenia OSN. Hlasovanie bolo zdôvodnené absenciou konečného termínu nukleárneho odzbrojenia. Neskôr však zmluvu podpísala a v januári 2004 aj ratifikovala (NTI 2015).

[4] Tieto skutočnosti priznala Líbya v roku 2004.

[5] Samotná správa MAAE však nešpecifikuje, od akej krajiny získala Líbya technológie. Isté je len to, že tieto technológie neboli vyrobené na území Líbye a Líbyou, ale dodané zo zahraničných zdrojov.

[6] Konečným krokom výrobného procesu paliva pre jadrové reaktory a jadrové zbrane s použitím UF6 je pridanie kyseliny fluorovodíkovej (HF) na UF4. Oxidáciou s fluórom konečne vzniká žiadané UF6.

[7] Spomínané UF6 je centrifúgami spracované, pričom výsledný produkt môže mať dve podoby. Prvou je nízko-obohatený urán, ktorý je vhodný pre nukleárne reaktory pre civilné účely, čo je tzv. mierové použitie nukleárnej energie. Druhou je vysoko-obohatený urán pre nukleárne zbrane.

[8] V anglických zdrojoch nájdeme teroristický útok ako 1986 Berlin discotheque bombing.

[9] V anglických zdrojoch nájdeme teroristický útok ako Lockerbie bombing.

[10] No aj program biologický a chemický.


Zdroje

Treaty of Pelindaba. 1996. Online: http://disarmament.un.org/treaties/t/pelindaba

BBC. 1986. Berlin Disco Bombed. www.news.bbc.co.uk. 5. apríl 1986. Online: http://news.bbc.co.uk/onthisday/hi/dates/stories/april/5/newsid_4357000/4357255.stm

BBC. 2004. Timeline: Libya sanctions. www.news.bbc.co.uk. 15. október 2004. Online: http://news.bbc.co.uk/2/hi/africa/3336423.stm

BRAUT-HEGGHAMMER, Målfrid a PERKOVICH, George. 2013. „To join or not to join the nuclear club: how nations think about nuclear weapons. Two Middle East case studies.“ In: Middle East Studies Monograph Series, no. 4, s. 1-17.

CIRINCIONE, Joseph a WOLFSTHAL, Jon B. a RAJKUMAR, Miriam. 2005. Deadly Arsenals. Nuclear, Biological and Chemical Threats. Washington: The Brookings Institution Press.

DEBNÁR, Milan. 2011. Urán sa spamätáva z jadrového otrasu. www.etrend.sk. 23. marec 2011. Online: https://www.etrend.sk/financie/uran-sa-spamatava-z-jadroveho-otrasu.html

DEUTSCHE WELLE. 2004. German Ship Seized with Uranium-Making Parts for Libya. www.dw.com. 1. január 2004. Online: http://www.dw.com/en/german-ship-seized-with-uranium-making-parts-for-libya/a-1075724

FEICKERT, Andrew a SQUASSONI, Sharon. 2004. „Disarming Libya: Weapons of Mass Destruction.“ In: CBS Report for Congress. 22. apríl 2004. Online: http://www.globalsecurity.org/military/library/report/crs/32007.pdf

FIORILL, Joe. 2004. Nuclear Weapon State Processed Uranium for Libya, IAEA Says. www.nti.org. 23. február 2004. Online: http://www.nti.org/gsn/article/nuclear-weapon-state-processed-uranium-for-libya-iaea-says/

IAEA. 2004. Implementation of the NPT Safeguards Agreement of the Socialist People’s Libyan Arab Jamahiriya. Online: https://fas.org/nuke/guide/libya/iaea0504.pdf

KELMAN, Jonathan H. C. 2015. „Sourcing the Mail Order Bomb: The Evolution of the A. Q. Khan Network and Its Implications“ In: Comparative Strategy, Vol. 34, No. 1, s. 44-63.

MACCALMAN, Molly. 2016. „A. Q. Khan Nuclear Smuggling Netowrk“. In: Journal of Strategic Security; Vol. 9 No. 1, s. 104-118.

NTI. 2015. Iraq. Online: http://www.nti.org/learn/countries/iraq/

NTI. 2015. Lybia. Online: http://www.nti.org/learn/countries/libya/nuclear/

TERRELL, Patrick a HAGEN, Katharine a RYBA, Ted A. Jr. 2016. „Eliminating Libya’s WMD programs: creating a cooperative situation.“ In: The Nonproliferation Review, Vol 23, No. 1-2, s. 185-196.

WORLD BANK. 2006. Socialist People’s Libyan Arab Jamahiriya Country Economic Report. Online: http://siteresources.worldbank.org/INTLIBYA/Resources/libyacountryeconomicreport.pdf

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *