Zahraničná politika pravoslávia

Štítky:

Rozdelenie kresťanského sveta v dôsledku veľkej schizmy z r. 1054 bolo spečatením dlhodobého vývoja, ktorý smeroval k čoraz väčšej diferenciácii západnej a východnej kresťanskej tradície. Dlhotrvajúce rozdiely v liturgickej a rituálnej praxi, spor o ikonoklazmus a mocenské súperenie pápeža a patriarchu konštantinopolského tak vyústili do vzniku dvoch samostatných cirkví. V dôsledku tejto schizmy sa západná a východná civilizácia ďalej vyvíjali v rozličných kultúrno-ideových atmosférach. Jedným z hlavných rozdielov bol prístup predmetných kresťanských tradícií k otázke sekularizmu, teda k oddeleniu cirkevnej a svetskej moci. V duchu biblických výrokov Ježiša Krista, medzi ktoré môžeme zaradiť napr. „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie“  alebo „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ bola v západnej tradícii až na niektoré výnimky svetská a cirkevná moc oddelená. Tento faktor nevyhnutne viedol k častým ideovým a mocenským konfliktom medzi vládnymi a náboženskými autoritami (vymenovávanie biskupov, vyberanie daní). Vo východnom kresťanstve však k podobným konfliktom nedochádzalo, resp. spory medzi cirkvou a svetskou mocou naberali značne odlišné formy.  Dôvodom bola už od štvrtého storočia siahajúca tradícia cézaropapizmu, ktorá podriaďovala cirkev panovníkovi,  a robila tak z byzantského cisára a ruského cára najvyššie náboženské autority.

Sekularizmus sa v novodobom historickom vývoji presadil v krajinách nielen západnej, ale aj v pravoslávnej civilizácie, pričom dnes za jedinú skutočnú kresťanskú teokraciu môžeme považovať katolícky Vatikán. Napriek tomu však stále existujú demokratické a historicky kresťanské krajiny, ktorých štátnym náboženstvo je jedna z kresťanských konfesií, resp. také, ktoré jednej konkrétnej kresťanskej cirkvi priznávajú privilegovaný štatút. Vo svojom komentári argumentujem, že v tradične pravoslávnych krajinách existuje v dôsledku nábožensko-civilizačnej tradície silnejšie prepojenie štátu a náboženstva, ktoré sa nevyhnutne prejavuje aj v zahraničnej politike týchto štátov. V prvej časti sa snažím zdôvodniť toto tvrdenie na základe komparácie pozície cirkvi v krajinách západnej a pravoslávnej civilizácie. Následne sa venujem hlbším dôvodom tohto stavu, pričom uvádzam aj konkrétne dopady tejto situácie na zahraničnú politiku pravoslávnych krajín.

Desekularizácia východu

Na prvý pohľad sa dnes môže zdať, že sekularizmus skôr prevláda „na východe“. Katolicizmus je napr. oficiálnym náboženstvom nielen Vatikánu, ale aj Malty, Kostariky, Lichtenštajnska a Monaka. Zaujímavosťou je aj to, že v tradične katolíckych krajinách Európy a Latinskej Európy sa pápežskí veľvyslanci (nunciovia) tešia privilegovanému diplomatickému postaveniu a automatickej pozícii doyena. Národné protestantské cirkvi sú zas neoddeliteľne spojené so severskými konštitučnými monarchiami ako sú Dánsko, Nórsko, Švédsko, Anglicko či Škótsko. Protestantizmus je však štátnym náboženstvom aj na Tuvalu či na Islande.

Treba však mať na pamäti, že väčšina krajín pravoslávneho civilizačného okruhu bola v 20. storočí súčasťou socialistického bloku, v dôsledku čoho došlo k násilnému prerušeniu cézaropapiztickej tradície a teda k výraznému oslabeniu vplyvu cirkvi vo verejnom živote. Až do nastolenia komunistických režimov bolo pravoslávie oficiálnym náboženstvom nielen v Rusku, ale aj v Rumunsku a Bulharsku. Jedinými pravoslávnymi krajinami, ktoré sa súčasťou východného bloku nestali boli Grécko a Cyprus. Je preto zaujímavé, že Grécka pravoslávna cirkev je dodnes podľa gréckej ústavy oficiálnym štátnym náboženstvom. Cyprus síce dnes pravosláviu (napriek vysokej religiozite Cyperčanov) oficiálne nepriznáva žiadny špeciálny status, avšak ešte v rokoch 1960 až 1977 bol oficiálnou hlavou Cyperskej republiky arcibiskup Makarios III (CoG 1975; Greece.org 2012).

Desekularizačný trend a zreteľný návrat k pravoslávnej tradícii dnes možno pozorovať vo viacerých bývalých sovietskych republikách. Od r. 2002 sa Gruzínska pravoslávna cirkev stala de facto oficiálnou cirkvou Gruzínska, pričom ostatné náboženstvá sú v gruzínskej legislatíve označené nie za cirkvi, ale za „organizácie“ (State.gov 2007). Od r. 2005 získala vo svojej materskej krajine privilegované postavenie aj Arménska apoštolská pravoslávna cirkev, ktorej bola v ústave Arménska priznaná „špeciálna pozícia národnej cirkvi, ktorá má osobité miesto v duchovnom živote Arménov“ (CoA 2005). Nikde v Európe však desekularizačný trend nie je zreteľnejší ako v Ruskej federácii, v ktorej sa napriek ústavnému zakotveniu sekularizmu v posledných rokoch významne posilňuje vzťah štátu a ruskej pravoslávnej cirkvi. (CoRF 1993). „Návrat cárizmu“ sa v Rusku dnes prejavuje na niekoľkých úrovniach. Ruskí vysokí štátni úradníci na čele s Vladimírom Putinom sa už dlhodobo snažia vyzerať pred svetlami kamier ako „dobrí kresťania“, ktorí sa pravidelne zúčastňujú všetkých dôležitých cirkevných obradov. Po svojom poslednom novozvolení do prezidentského kresla Vladimír Putin rozhodol o vytvorení funkcie poradcu v náboženských otázkach. Novým poradcom, ktorý má svoju kanceláriu priamo v Kremli nie je nikto iný než hlava Ruskej pravoslávnej cirkvi – patriarcha Kiril. O desekularizačnom trende vypovedá aj tzv. politika tradičných náboženstiev (pravoslávie, judaizmus, sunitský islam a budhizmus), ktorá sa presadzuje najmä v školstve a v armáde. Podľa novej školskej reformy bude v Rusku zavedené vyučovanie náboženskej výchovy v štátnych školách. Študenti si budú môcť vybrať výučbu niektorého z „tradičných náboženstiev“ alebo sekulárny kurz etiky. V ruskej armáde  sa zas v r. 2010 po asi  100 rokoch objavili prví vojenskí duchovní. Tí však opäť musia byť príslušníkmi jednej z tradičných konfesií. Zdá sa, že cieľom týchto politík je predovšetkým ochrániť privilegované postavenie RPC, ktorá sa cíti byť ohrozovaná západnými kresťanskými alternatívami ako sú katolicizmus alebo charizmatické evangelické hnutia. V praxi to znamená, že asi 700 tisíc ruských katolíkov bude ukrátených o práva, ktorými bude disponovať skoro rovnaký počet budhistov a len 300 tisíc ruských židov (Števkov 2012). Náboženské obrodenie po páde železnej opony pravdaže prežili aj mnohé civilizačne západné krajiny socialistického bloku ako Poľsko, Chorvátsko, Slovensko alebo Maďarsko. Ani v jednom z týchto štátov však nemožno pozorovať praktické desekularizačné politické kroky podobnej magnitúdy.

Prečo sú teda historicky pravoslávne krajiny aj po dlhých rokoch represívneho ateistického socializmu náchylnejšie k uznávaniu štátnych náboženstiev?  V úvode som už spomenul tzv. cézaropapiztickú tradíciu zjednotenia cirkevnej a svetskej moci. Isté vplyvy tradičný pravoslávny nesekularizmus určite má, avšak bolo by samozrejme absurdné tvrdiť, že V. Putin alebo grécky prezident Karolos Papoulias sú alebo chcú byť vnímaní ako cirkevné autority. Hlavný dôvod je zdá sa prozaickejší a jeho podstata leží v samotných názvoch jednotlivých pravoslávnych cirkví:  Rumunská pravoslávna cirkev, Ruská pravoslávna cirkev, Grécka pravoslávna cirkev, Ukrajinská pravoslávna cirkev, Srbská pravoslávna cirkev. Je evidentné, že u člena pravoslávnej cirkvi sa predpokladá, že je nielen kresťan, ale aj člen národa, ktorého názov jednotlivé cirkvi nesú. Keďže pravoslávne cirkvi sa vyvíjali ako národné, boli vždy nositeľmi, ochrancami a rozširovateľmi prvkov národných kultúr. Napriek tomu, že návšteva kostolov je v Rusku alebo v Srbsku minimálna, s národnou cirkvou sa identifikuje drvivá väčšina populácie.

Pravoslávie v zahraničnej politike

Ako sa však prejavuje menší sekularizmus, resp. národná pravoslávna identita v zahraničnej politike pravoslávnych krajín? Evidentný je najmä vplyv zdieľanej civilizačnej identity na podstatu vzťahov medzi pravoslávnymi krajinami. Počas balkánskych vojen v 90. rokoch sa na stranu Srbska diplomaticky nepostavilo len pravoslávne Rusko, ale aj Grécko (členský štát NATO), ktoré Srbov podporovalo rétoricky, diplomaticky a materiálne. Helénska republika však vo svojej podpore Srbom šla ďalej než za prosté odmietanie náletov NATO na srbské ciele. Grécke médiá boli v čase vojny v Bosne a Hercegovine fanaticky prosrbské, pričom vyobrazovali bosnianskych moslimov ako „bezbožných Turkov“, ktorí sa snažili zničiť ich pravoslávnych srbských bratov. Prezident bosnianskych Srbov Radovan Karadič sa dokonca vyjadril, že „Srbi majú na svojej strane len boha a Grékov“ (NIOD 2002). Zaujímavý je aj fakt, že na strane Srbov bojovala grécka dobrovoľnícka jednotka Grécka garda, ktorá sa mala podieľať na masakre v Srebrenici a dokonca vztýčiť v meste grécku vlajku (Smith 2003). Vplyv zdieľanej pravoslávnej identity je evidentný aj pri rokovaniach EU s Ruskom, kde Grécko a Cyprus obhajujú ruské záujmy a de facto plnia funkciu ruského trojského koňa (Leonard, Papescu 2007).  Je zrejmé, že Grécko, ktoré udržuje silnú armádu v obave pred vojnou so svojim „aliančným spojencom“ – Tureckom je rovnako ako Cyprus ochotné klásť v kritických situáciách väčší dôraz na „prirodzené civilizačné spojenectvo“ s Ruskom a so Srbskom, než sa spoliehať na severoatlantickú alebo európsku bezpečnostnú dimenziu.  Takáto situácia nastala v Cyperskom prípade aj v auguste 2011, kedy sa zvýšilo napätie medzi ostrovným štátom a Tureckom v dôsledku plánovaného začatia prieskumu a ťažby ropných a plynových ložísk firmami Noble Energy a DELEK. Plán nebol konzultovaný so severocyperskou vládou čo vyvolalo ostrú kritiku zo strany Turecka. Na vyhrotenú situáciu zareagovalo Rusko, ktoré sa rozhodlo vyslať dve jadrové ponorky za účelom ochrániť Cyprus pred akýmkoľvek vojenským nebezpečenstvom zo strany Turecka (Fenwick 2011).

Strhávanie sekulárnej bariéry v zahraničnej politike je však v posledných rokoch evidentné najmä v prípade Ruska, centrálneho štátu pravoslávnej civilizácie, kde zahraničná politika pravoslávnej cirkvi a štátu pracujú v tandeme. Vplyv ruského patriarchu Kirila, ktorý tvrdí, že preňho neexistuje Rusko, Bielorusko alebo Ukrajina, ale len jedna Svätá Rus siaha do všetkých štátov bývalého Ruského impéria a Sovietskeho zväzu. Nemusia nás preto prekvapiť vyjadrenia Williama Josepha Burnsa, bývalého veľvyslanca  amerického v Rusku, podľa ktorého dnes už zosnulý patriarcha Alexej presadzoval počas svojej návštevy Ukrajiny geopolitické záujmy Ruska. Podľa vyjadrenia V. Putina je činnosť RPC neoceniteľná pri snahe udržania si ruskej národnej identity za hranicami.  Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov sa dokonca nechal počuť, že ruskí diplomati a pravoslávni klerici sú na medzinárodnej pôde prirodzenými spojencami. V roku 2008 vystúpil vtedy ešte metropolita Kiril v Rade ľudských práv OSN, kde vyzval na rešpektovanie tradičných hodnôt a náboženstva. Po tomto vystúpení nasledovalo ťaženie Ruska za „tradicionalistické“ chápanie ľudských práv v OSN. Snaha Ruska o zákaz urážania náboženskej viery síce neuspela, avšak druhá rezolúcia s názvom „Propagovanie ľudských práv a univerzálnych slobôd cez lepšie porozumenie tradičných hodnôt ľudstva“ bola schválená Radou pre ľudské práva v pomere 26 ku 15 hlasom.

Ruskí štátnici taktiež aktívne pomáhajú RPC aj v jej ekumenickej zahraničnej politike. V roku 2007 došlo po takmer 100 rokoch k opätovnému zjednoteniu Ruskej pravoslávnej cirkvi a Ruskej pravoslávnej cirkvi za hranicami, ktorá vznikla v dôsledku „bielej emigrácie“ po ruskej občianskej vojne. K dohode medzi cirkvami vo veľkej miere prispel svojou diplomatickou snahou V. Putin, ktorý bol priamo prítomný na ceremónii zjednotenia v moskovskom chráme Krista spasiteľa. RPC za hranicami si síce naďalej udržala autonómiu, avšak kritici zjednotenia namietali, že vďaka blízkosti RPC a Putinovho režimu získa ruská FSB týmto aktom možnosť nerušene operovať v zahraniční pod cirkevným krytím (Blitt 2011; Števkov 2012).

Záver

Je teda evidentné, že pravoslávna identita hrá v zahraničnej politike mnohých štátoch významnú rolu. Tá sa ďalej posilňuje desekularizačným trendom, ktorý najmä v Rusku ostro kontrastuje s opačnou situáciou v západnej Európe. Predmetný trend nie je len dôsledkom prirodzeného náboženského obrodenia, ktoré v postsocialistickej Európe nastalo v dôsledku pádu represívnych komunistických režimov. Významný vplyv má nielen nesekulárna pravoslávna tradícia cézaropapizmu, ale predovšetkým národný charakter pravoslávnych cirkví. Logickým vyústením toho vývoja je zvyšujúci sa vplyv pravoslávia vo vnútornej a zahraničnej politike tradične pravoslávnych krajín. Ten sa prejavuje vznikom civilizačných spojenectiev, ktoré sú viditeľné najmä v čase vojenských konfliktov. Okrem civilizačného spojenectva však v prípade Ruska, centrálneho a zároveň aj najmocnejšieho štátu pravoslávnej civilizácie jednoznačne možno pozorovať aj zjednocovanie štátnej a cirkevnej zahraničnej politiky. Medzi jej dôsledky môžeme zaradiť cirkevnú podporu geopolitickým záujmom štátu ako aj štátnu podporu záujmom cirkvi na medzinárodnej scéne.

Zdroje

Primárne:

The Constitution of Greece (1975), online verzia: (http://www.hri.org/docs/syntagma/artcl25.html#A3)
The Constitution of Russian Federation (1992), online verzia: (http://www.constitution.ru/en/10003000-02.htm)
The Constitution of Armenia (2005), online verzia: (http://www.president.am/library/constitution/eng/)

Sekundárne:

Blitt, R (2011): Russia’s  “orthodox foreign policy“ The growing influence of the Russian Orthodox Church in Shaping Russia’s Policies Abroad, online verzia: (http://www.law.upenn.edu/journals/jil/articles/volume33/issue2/BlittBoyd33U.Pa.J.Int’lL.363(2011).pdf)
Greece.org (2012): Makarios III, online text: (http://www.greece.org/cyprus/MakariosIII.htm)
Fenwick, S. (2011): Russia Sends Nuclear Subs To Patrol Cyprus Waters – Report, Cyprus News Report, online text: (http://www.cyprusnewsreport.com/?q=node/4540)
NIOD (2002): Srebrenica. Reconstruction, background, consequences and analyses of the fall of a ‘safe’ area, online verzia: (http://www.srebrenica.nl/Content/NIOD/English/srebrenicareportniod_en.pdf#2787)
Leonard, M., Papescu, N. (2007): A Power Audit of EU-Russia Relations, European Council on Foreign Relations.
Smith, H. (2010): Greece faces shame of role in Serb massacre, Guardian, online text: (http://www.guardian.co.uk/world/2003/jan/05/balkans.warcrimes)
State.gov (2007): Georgia, International Religious Freedom Report 2007, online text: (http://www.state.gov/j/drl/rls/irf/2007/90176.htm)
Števkov, P. (2012): Je Rusko sekulárnym alebo pravoslávnym štátom?, Sekuritaci.cz, online text (http://www.sekuritaci.cz/je-rusko-sekularnym-alebo-pravoslavnym-statom/)

Autor: Peter Števkov, student magisterského programu mezinárodní vztahy a hospodářská politika na FSS MU.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *