Zrušenie Obamovej cesty do Ázie a kredibilita „ázijského pivotu“

Komentář k nedávnému zrušení Obamovy zahraniční cesty do Asie a širších důsledcích pro americkou politiku pivotu v regionu.

Čiastočné uzavretie federálnej vlády v USA, ktoré nastalo 1. októbra, nie je len nepriaznivou vizitkou súčasnej politickej scény vo Washingtone, ale aj faktorom výrazne ovplyvňujúcim zahraničnú politiku USA a globálne dianie. Nikde sa americký politický pat neprejavil badateľnejšie ako v politike voči východnej Ázii, regiónu, ktorý bol v rámci ázijského pivotu Obamovej administratívy povýšený na prioritnú oblasť amerického záujmu. Americký prezident Barack Obama sa totiž kvôli nutnosti venovať sa domácej politickej situácii nezúčastnil regionálnych summitov APEC (Asia-Pacific Economic Cooperation) a EAS (East Asia Summit). Táto (ne)udalosť môže byť vnímaná ako banalita, ale ako argumentujeme nižšie, v skutočnosti vážne ohrozuje kredibilitu amerických záväzkov voči tomuto regiónu.

Hovorca Bieleho domu Jay Carney vo štvrtok 3. 10. oznámil, že prezident Obama ruší svoju cestu po juhovýchodnej Ázii, v rámci ktorej sa mal zúčastniť summitov APEC v Indonézskom Bali a EAS v Bruneji. Už predchádzajúci deň bolo oznámené, že Obama nevykoná plánovanú návštevu Filipín a Malajzie. Amerického prezidenta nahradil na všetkých spomenutých fórach minister zahraničných vecí John Kerry. Biely dom sa pri zdôvodnení tohto rozhodnutia odvolal na naliehavosť riešenia situácie okolo uzávierky federálnej vlády a hroziacej platobnej neschopnosti USA. Republikánski kongresmani boli vo vyjadrení obvinení zo zapríčinenia tohto stavu, a tým aj zrušenia prezidentovej cesty, čím bola poškodená „schopnosť vytvárať pracovné miesta prostredníctvom podpory amerického exportu a posilňovať americké vedenie v [najdynamickejšom] regióne sveta.“

Akceptovať túto argumentáciu je však problematické. Nehľadiac na to, na kom vina za uzávierku vlády leží, je totiž zrušenie prezidentovej cesty len vecou priorít. A z tohto pohľadu je rozhodnutie Obamu ostať vo Washingtone veľavravné – prezident totiž v tejto dobe stále odmietal rokovať s republikánmi a jeho osobná prítomnosť preto žiadny posun priniesť nemohla.[1] K zrušeniu Obamovej cesty došlo navyše veľmi nešťastným spôsobom – ešte na konci septembra Biely dom rezolútne zdôrazňoval, že cestovný program ostane i v prípade odstavenia vlády nezmenený.[2] Následne bola zrušená prvá časť cesty zahrňujúca Filipíny a Malajziu a až potom bolo oznámené odvolanie celej cesty. Je treba pripomenúť fakt, že Obama sa summitu APEC nezúčastnil ani minulý rok. Taktiež kvôli domácej politike, konkrétne prebiehajúcej kampani za jeho znovuzvolenie.

Barack Obama počas tlačovej konferencie o čiastočnej uzávierke federálnej vlády (Zdroj: The Guardian)

Na fórach APEC a EAS ide o veľa, aj keď sú často označované za priestor pre bezvýznamné „rečnenie“. Washington sa v rámci APEC snaží presadiť celo-regionálnu (s významnou výnimkou Číny) zónu voľného obchodu TPP (Trans-Pacific Partnership), avšak absencia najvyššieho amerického zastúpenia na summite implikuje, že Washington nepresadzuje túto iniciatívu s plným nasadením. Keďže pristúpenie k TPP vyžaduje od krajín regiónu veľké ústupky a je ťažko presaditeľné cez domáce záujmové skupiny, americká asertívna agitácia je základným predpokladom úspechu tohto projektu. To isté platí pre EAS, ktoré združuje partnerov ASEAN. Práve priazeň tohto združenia krajín východnej Ázie je cena, o ktorú Washington v regióne súperí s Pekingom. Dokázať týmto krajinám, z ktorých niektoré sú americkí spojenci, že pre Washington sú dôležití a že záväzky voči nim budú dodržované, je nutným predpokladom úspešnej politiky voči tomuto regiónu. Na USA sa tieto štáty spoliehajú aj ako na bezpečnostného garanta voči čínskej asertivite v Juhočínskom mori. Obamova neprítomnosť signalizuje, že napriek vehementnému zdôrazňovaniu Ázie ako oblasti eminentného záujmu Washingtonu, domáce politikárčenie hrá prím. Napĺňajú sa tak relatívne rozšírené predstavy, že USA v Ázii do budúcnosti nebude primárnym hráčom.  Logickým vyvodením pre tieto krajiny je potom to, že ich budúcnosť leží v orientácii na Čínu, ktorá je už tak či tak (takmer univerzálne) ich najväčším obchodným partnerom.

Je však skutočne participácia na najvyššej úrovni tak dôležitá? Krátka odpoveď je áno. Zintenzívnenie diplomatického angažmá Washingtonu v regionálnych organizáciách vo východnej Ázie je totiž jedným z najdôležitejších elementov ázijského pivotu. Ak sa v súvislosti s pivotom hovorí o kontinuite s prístupmi predošlých administratív k tomuto regiónu, na diplomatickej rovine bol, aspoň z počiatku, rozchod s Obamovymi predchodcami markantný. Za Bushovej administratívy bol zrušený summit US-ASEAN v roku 2007 a ministerka zahraničných vecí Condoleeza Rice vynechala dva summity ARF (ASEAN Regional Forum).[3] S nástupom Obamu prišiel viditeľný obrat v dovtedajšej politike. Washington v roku 2009 podpísal TAC (Treaty on Amity and Cooperation) s ASEAN, vytvoril pri tejto organizácii stálu diplomatickú misiu a Obama sa v roku 2011 a potom i 2012 zúčastnil ako prvý americký prezident summitov EAS. Americkí diplomati i vojenskí predstavitelia zintenzívnili svoj cestovný program v Ázii, kam cestujú frekventovanejšie a na dlhší čas.[4]

Diplomatická prítomnosť USA je vnímaná ako kľúčová i v regióne. Generálny tajomník ASEAN Surin Pitsuwan vítal Hillary Clinton v roku 2009 s tým, že „vaša prítomnosť ukazuje serióznosť [odhodlania] Spojených štátov ukončiť svoju diplomatickú absenciu v regióne“[5]. Obamovu neprítomnosť na tohtoročných summitoch naopak komentoval singapurský premiér Lee Hsien Loong takto: „preferujeme amerického prezidenta, ktorý je schopný cestovať aby plnil svoje medzinárodné povinnosti pred takým, ktorý je zamestnaný domácimi záležitosťami. (…) Je pre nás veľkým sklamaním že prezident Obama nie je schopný zúčastniť sa.“[6] Negatívny dopad svojho rozhodnutia, i keď značne alibisticky, priznáva aj sám Obama, ktorý však vinu hádže na republikánov v Kongrese. Obama počas tlačovej konferencie navyše povedal: „Som si istý, že Číňanom nevadí, že [na summite] nie som. Sú oblasti, kde sú medzi nami nezhody a [Čína na summite] môže prezentovať svoj uhol pohľadu a nestretnúť sa s takým odporom ako keby som tam bol.“[7] Dôsledky jednej Obamovej neúčasti nemožno samozrejme zveličovať, avšak nesie so sebou jasnú symboliku a opakovanie podobných zakopnutí by už mohlo americké postavenie poškodiť nenávratnejšie. Táto epizóda navyše posilňuje už existujúce obavy amerických partnerov v regióne, ktoré katalyzoval aj americký obrat v prístupe k Sýrii. Japonský profesor Ken Jimbo priamo hovorí o „analógii, keď sa Obama pôvodne pokúšal použiť proti Sýrii vojenskú silu, ale k tomu nedošlo“. „Ak by bola Severná Kórea agresívna voči Južnej Kórei, ako by zareagovala Obamova administratíva? Čo v prípade Senkaku: ak by Čína bola asertívna so svojimi námornými silami, bol by Washington ochotný [priamo sa vojensky angažovať]?“[8]

Najviac na Obamovej absencii, ako sám prezident pripustil, získala Čína. Nemusíme totiž zastávať koncepciu hry s nulovým súčtom aby sme uznali, že Čína a USA sa v tomto regióne zúčastňujú strategickej súťaže, a že Peking je viac než ochotný každé zakopnutie Washingtonu plne využiť. Čínsky líder Xi Jinping sa stal za neprítomnosti amerického prezidenta vedúcou postavou summitu APEC. Xi ukázal, že čínska „ofenzíva šarmom“ je stále veľkým esom v rukáve. Čínsky prezident mal príhovor aj pred indonézskym parlamentom, ako vôbec prvý zahraničný líder, a Peking s Jakartou podpísali i niekoľko substantívnych obchodných dohôd. Xi odhalil mimo iného plán Pekingu na vytvorenie Ázijskej banky pre investície do infraštruktúry, pomocou ktorej by bol najmä prostredníctvom čínskych financií podporovaný rozvoj infraštruktúry v regióne. Kroky čínskeho lídra smerovali aj do Kuala Lumpur, kde uzavrel dohody v oblasti vojenskej kooperácie a boja proti medzinárodnému zločinu a terorizmu. Je však nutné podotknúť, že úspešná cesta Xi Jinpinga nemôže zo dňa na deň vymazať negatívne vnímanie niektorých čínskych politík a to predovšetkým prístup Pekingu k otázke Juhočínskeho mora. Nekompromisné postavenie Pekingu je kontraproduktívne, keďže núti niektoré krajiny gravitovať smerom k Washingtonu.

Čínsky prezident Xi Jinping s prvou dámou Peng Liyuan po príchode na Bali (Zdroj: Xinhua)

V Pekingu je čoraz rozšírenejší názor, že USA sú upadajúcou veľmocou, ktorá v Ázii-Pacifiku nebude naďalej vedúcim aktérom. V článku pre Foreign Policy sa čínsky profesor Shen Dengli s určitou dávkou uštipačnosti vyjadruje: „nikto nechce aby Spojené štáty zanechali Áziu – ale ak na to nemajú, možno by sa mali sústrediť na problémy vo vnútri svojich vlastných hraníc.[9] Ak sa nepodarí Washingtonu vyvrátiť pochybnosti o kredibilite amerických záväzkov voči regiónu, Čína môže alternovať svoju zahraničnú politiku, ktorá je dnes brzdená americkou strategickou prítomnosťou. Peking by tak mohol asertívnejšie presadzovať svoje teritoriálne nároky a krajiny regiónu by v presvedčení, že Washington za nimi nestoj, podľahli tomuto tlaku.

Faktom samozrejme ostáva, že USA v regióne v rámci pivotu posilňujú vojenskú prítomnosť a týmto spôsobom sa snažia upevniť svoju pozíciu v regióne. V medzinárodnej politike však veľkú rolu hrajú percepcie. Washington v skutočnosti môže byť odhodlaný vojensky zasiahnuť na ochranu svojich spojencov. Práve percepcia, ktorá nezodpovedá realite je ale nebezpečná, pretože môže vyústiť v konflikt, ktorý ani jedna strana pri svojom správaní nepredvídala. Tu samozrejme pracujeme s predpokladom, že by Peking pri náznakoch ochabovania amerického postavenia v oblasti zvolil asertívnejšie presadzovanie svojich záujmov. To však zďaleka nie je predurčené. Peking môže takisto zvoliť cestu plného využitia „ofenzívy šarmom“ v snahe dostať štáty regiónu na svoj orbit. Použitie akýchkoľvek silových prostriedkov by v takomto prípade nemuselo byť považované za nutné. Je však otázne, či by Peking za akýchkoľvek okolností bol ochotný pristúpiť k vyjednanému, multilaterálnemu riešeniu teritoriálnych sporov.

Aké sú teda lekcie pre Washington? Vojenské posilňovanie je síce významným elementom ázijského pivotu[10], no malo by byť sprevádzané aj intenzívnym  diplomatickým angažmá v regióne. Toho sú si vedomí i vo Washingtone, ako koniec koncov ukazujú počiatky politiky pivotu; v americkom prístupe je však nutná integrita. Vraví sa, že najcennejším zdrojom vo Washingtone je prezidentov čas. Ak Pentagon usiluje o to, aby rozpočtové škrty nemali vplyv na americkú vojenskú prítomnosť v regióne (do akej miery je v tom úspešný je už na inú debatu), Obama by mal rovnako dbať o to, aby sa jeho politika voči Ázii nestávala rukojemníkom domácej politiky.


[10] Nová základňa americkej námornej pechoty v Darwine, nasadenie nových vojnových lodí v Singapure, zmena rozmiestenia amerického námorníctva a vzdušných síl v prospech Ázie, rokovania o semi-permanentnom rozmiestnení amerických síl na Filipínach, zásadná revízia japonsko-americkej aliancie a ďalšie kroky

Autor: Filip Šebok, student mezinárodních vztahů na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.

2 comments

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *