Azerbajdžanský nacionalizmus: ako sa buduje azerbajdžanská spoločnosť?

Štítky:

Azerbajdžan sa v médiách objavuje prevažne v spojení s konfliktom v Náhornom Karabachu. Tento desaťročia trvajúci konflikt medzi tamojším arménskym obyvateľstvom a Azerbajdžanom občas prejde z fázy nízkej do fázy vysokej intenzity, a vtedy Azerbajdžan zapĺňa titulky popredných svetových médií. Aj napriek tomu, že sa jedná o konflikt rámcovaný nacionalizmom, nie je systematickému skúmaniu národných identít oboch štátov v médiách venovaný dostatočný priestor. Keďže sa v posledných rokoch z Azerbajdžanu vďaka dodávkam plynu stal nový významný partner Európskej únie (EÚ), je dôležité porozumieť azerbajdžanskej spoločnosti, ktorá bude len stúpať na význame v obchodných vzťahoch s EÚ.

Cieľom tohto článku je preto priblížiť túto krajinu a to skrz tému azerbajdžanskej národnej identity. Ako sa formovala národná identita v tejto post-sovietskej republike? S akými tézami pracuje azerbajdžanský nacionalizmus? A aké myšlienky sa objavujú v azerbajdžanskej spoločnosti ohľadom pretrvávajúceho konfliktu v Náhornom Karabachu?

Čo je národ a nacionalizmus?

Jeden z najvýraznejších sociálnych antropológov 20. storočia, Ernest Gellner, definuje nacionalizmus ako „politický princíp, ktorý tvrdí, že politická a národná jednotka by mali byť v súlade“ [1]. Zjednodušene, nacionalista by mal byť spokojný vtedy, ak sa všetci príslušníci a príslušníčky jedného národa nachádzajú v jednom štáte. Naopak nespokojný by mal byť v prípade, že niektorí príslušníci a príslušníčky tohto národa ostanú mimo štátnych hraníc, alebo keď sa súčasťou štátu ako politickej jednotky stanú cudzinci a cudzinky [1]. Kto patrí k národu a kto je už považovaný za cudzí element sa odvíja od toho, ako sa daný národ definuje. Odpoveď na otázku ako vznikli definície jednotlivých národov nám poskytujú dva teoretické prístupy k nacionalizmu. Ten prvý, primordialistický, chápe národnú identitu ako prirodzenú súčasť človeka, ktorá existuje odjakživa [2]. Druhý, modernistický prístup, poukazuje na to, že národy vznikli až s príchodom modernizmu v 19. storočí, teda v období, keď sa spoločnosť dynamicky menila vplyvom industrializácie a demokratických revolúcií [3]. Oba prístupy sú rovnako dôležité pri skúmaní azerbajdžanskej národnej identity.

Budovanie azerbajdžanskej národnej identity: Kto sú Azerbajdžanec a Azerbajdžanka?

19. storočie a založenie Azerbajdžanskej demokratickej republiky

Na území dnešného Azerbajdžanu sa dlhé stáročia striedali iránske, respektíve perzské, turecké a ruské vplyvy. Toto územie bolo dlhé roky pod správou slávnej perzskej dynastie Sasánovcov a neskôr aj Safíjovcov. Na dvesto rokov bola perzská kultúrna dominancia prerušená ríšou Seldžuckých Turkov, ktorí tu zanechali jasnú lingvistickú stopu. Od 17. storočia pravidelne dochádzalo ku konfliktom medzi imperiálnym Ruskom a Perzskou ríšou. Po poslednom väčšom konflikte v prvej polovici 19. storočia prešlo územie dnešného Azerbajdžanu od perzskej pod ruskú imperiálnu správu, ktorá nazývala tamojšie obyvateľstvo Tatármi [4].

V druhej polovici 19. storočia sa formovaním národnej identity tohto obyvateľstva začali zaoberať prví intelektuáli. V tomto období sa prejavuje primordialistický prístup k nacionalizmu, keďže inteligencia sa snažila nájsť väčšiu komunitu, ku ktorej by sa mohol azerbajdžanský národ pričleniť na základe „pokrvnej“, teritoriálnej, zvykovej a jazykovej podobnosti [5]. Vznikol tak pan-turkistický a pan-islamistický prúd. Pan-turkistický prúd poukazoval na spoločné etnické korene turkických národov a  pan-islamistický zas na spoločné náboženské korene. Miestni boli šíitski moslimovia rovnako ako v Perzskej ríši, naopak v Osmanskej ríši prevažoval sunnitský islam. Oba prúdy sa navzájom doplňovali a prispievali tak k živej debate o budúcej forme národa [6]. Hoci spočiatku boli pan-turkisti v minorite, tak postupne sa z nich vyvinul natoľko dominantný prúd, že prvá nezávislá Azerbajdžanská demokratická republika z roku 1918 prijala tureckú identitu za svoju. Obyvatelia sa označovali ako azerbajdžanskí Turci alebo len Turci. Pomenovanie Tatári bolo odmietnuté ako pozostatok koloniálnej správy. Po pripojení novovzniknutej republiky k Sovietskemu zväzu v roku 1922 nedošlo ku žiadnej zmene identity a obyvateľstvo mohlo naďalej slobodne používať pomenovanie „Turek“ [4].

Vojaci azerbajdžanskej armády nastúpení pred azerbajdžanským parlamentom v roku 1919; Zdroj: Wikimedia
Azerbajdžanská sovietska socialistická republika

K úplnému obratu došlo v rokoch 1936-1937, kedy Sovietsky zväz zaujal modernistický, respektíve inštrumentálny postoj k budovaniu azerbajdžanskej identity a začal konštruovať azerbajdžanskú identitu nezávislú na turkických koreňoch [5]. Turkológovia boli nútení odísť zo svojich postov vo vedeckých inštitútoch a odborníci, ktorí ich nahradili, mali za úlohu vykonštruovať azerbajdžanskú identitu, ktorá by bola bližšie Gruzíncom a Arménom. Spätne sú snahy Sovietskeho zväzu vytvoriť nové národné identity často nesprávne interpretované ako pokus o všemocnú imperiálnu kontrolu nad miestnym obyvateľstvom. No v skutočnosti išlo skôr o pragmatickú reakciu na medzinárodnopolitickú situáciu, ktorá si vyžadovala nezávislosť Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky od Turecka a Iránu, s ktorými mal Sovietsky zväz čoraz napätejšie vzťahy [4].

Súčasná Azerbajdžanská republika

Podnetom pre vzplanutie azerbajdžanských snáh o nezávislosť na Sovietskom zväze boli protesty Arménov a Arméniek obývajúcich autonómnu oblasť Náhorný Karabach. V roku 1988 sa Azerbajdžanci a Azerbajdžanky spojili v protestoch proti arménskym požiadavkám o nezávislosť a vznikol tak Ľudový azerbajdžanský front, ktorý sa nakoniec v roku 1992 postavil do čela novej nezávislej republiky. V tomto čase bok po boku existovali dve možnosti definície azerbajdžanského národa. Jedna preferovala „azerbajdžanizmus“, teda definíciu národnosti, ktorá bola skonštruovaná počas existencie Sovietskeho zväzu, a druhá „turkizmus“, teda staršiu definíciu národa, ktorá fungovala počas existencie Azerbajdžanskej demokratickej republiky a ideovo vychádzala z pan-turkizmu. Vláda ľudového frontu preferovala „turkizmus“ aby poukázala na kontinuitu medzi prvou a druhou Azerbajdžanskou demokratickou republikou. Takáto definícia národa však nutne vytvorila majoritu a minority, pretože nie každý obyvateľ azerbajdžanského teritória má turkické korene. Sever Azerbajdžanu obývajú početné komunity Lezgov, ktorí hovoria lezginštinou, a naopak na juhu sa stretneme s Talyšmi, ktorí majú kultúrne blízko ku severnému Iránu. Lezgovia aj Talyšovia preto v reakcii na štátom podporovaný „turkizmus“ vytvorili začiatkom deväťdesiatych rokov separatistické hnutia, ktoré ohrozovali celistvosť štátnych hraníc [7].

Mapa zachytávajúca jednotlivé národnostné skupiny žijúce na území Azerbajdžanu v roku 1991 (fialová farba na severe reprezentuje územia obývané Lezgami a zelená na juhu územia obývané Talyšmi) Zdroj: Wikimedia

V snahe udržať republiku pokope predefinoval nový prezident Hejdar Alijev azerbajdžanskú národnosť a priklonil sa v roku 1995 v novej ústave k „azerbajdžanizmu“, čím pokračoval v sovietskej tradícii [5]. Teritoriálny princíp národnosti, respektíve zásada, že každý, kto žije na území Azerbajdžanu, je Azerbajdžancom, sa premietol aj do zákonov o občianstve, ktoré garantujú azerbajdžanské občianstvo každému, kto sa narodí na tomto území [8]. Od nástupu Hejdarovho syna Ilhama Alijeva k moci v roku 2003 bol postupne do idey „azerbajdžanizmu“ inkorporovaný aj multikulturalizmus. Štát sa snaží propagovať svoj obraz ako multikultúrnej politickej jednotky, čoho súčasťou je aj silný dôraz na sekularizmus [7], ktorý dlhodobo prevláda v rétorike azerbajdžanských politických elít. Azerbajdžan je preto považovaný za jednu z najsekularizovanejších post-sovietskych islamských republík, i keď paradoxne susedí s vysoko teokratickým Iránom [9].

Azerbajdžanský prezident Hejdar Alijev, ktorý bol vysokým funkcionárom počas existencie Sovietskeho zväzu; Zdroj: Wikimedia

Nové konfliktné línie v rámci azerbajdžanskej spoločnosti

Tento článok sa doteraz zaoberal výhradne nacionalizmom, ktorý bol počas rôznych dekád propagovaný štátom a politickými elitami. V 90. rokoch však do post-sovietskych republík prišla nová sloboda a došlo jednak k uvoľneniu informačných tokov, ale aj k importu populárnej kultúry z mnohých iných krajín. Vedľajším produktom modernizácie spoločnosti bola erózia starých identít a vytvorenie nových identitárnych konfliktných línií vo vnútri štátu. Konkrétne sa do Azerbajdžanu dostala „západná“ kultúra spolu s jej rusifikovanou verziou z post-sovietskeho Ruska. Azerbajdžan bol od počiatku 90. rokov vystavený „západnej“ kultúre oveľa viac než ostatné krajiny v jeho okolí hlavne kvôli svojmu ropnému priemyslu, ale aj rôznym „západniarskym“ elementom modernej tureckej kultúry. Tieto kultúrne prvky sa stretli s opozíciou vo forme islamských prúdov, ktoré do Azerbajdžanu prichádzajú z teokratického Iránu, ktorý tu má ešte od čias ríše Sasánovcov a neskôr Safíjovcov významný kultúrny vplyv. Jednotná národná identita nebola v azerbajdžanskej spoločnosti zakorenená rovnako silne ako v Arménsku či Gruzínsku, a preto sa Azerbajdžan stal ideálnym priestorom na miešanie rôznych vplyvov.

V prvom rade sa vytvorila priepasť medzi mladou generáciou, ktorá mala bližšie k „Západu“ a staršou, ktorá bola značne rusifikovaná a v post-sovietskom svete sčasti dezorientovaná. Túto priepasť len posilnil prechod od cyriliky k latinskej abecede.

V druhom rade došlo ku vyostreniu klasickej priepasti medzi modernizujúcimi sa urbánnymi centrami a perifériou. Excesívny materializmus v spojení s nihilizmom a importovanými „západnými“ hodnotami prinútili časť mladých ľudí, aby sa naopak priklonili k islamu a jeho hodnotovému systému. Tento kultúrny mix namiešaný v prvej dekáde existencie samostatného Azerbajdžanu má dodnes dopady na to, ako vyzerá azerbajdžanská identita [10]. Hoci generačná priepasť medzi mladšími a staršími obyvateľmi Azerbajdžanu, ktorí žili ešte počas existencie Sovietskeho zväzu, sa od deväťdesiatych rokov postupne prirodzene vytráca, tak hodnotový predeľ medzi sekularizovanými respektíve „západne“ orientovanými skupinami obyvateľstva a naopak takými, ktorí hľadajú oporu v náboženstve, ostal súčasťou súčasnej azerbajdžanskej spoločnosti.

Súčasný prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev na rokovaní so súčasným prezidentom Turecka Recepom Tayyipom Erdoğanom: Turecko ostáva pre Azerbajdžan blízkym regionálnym partnerom; Zdroj: Wikimedia

Dôležitý element azerbajdžanského nacionalizmu: Náhorný Karabach

Arménsko a Rusko hrali počas posledného storočia dôležitú rolu pri formovaní a mobilizácii azerbajdžanského nacionalizmu. Arméni a Arménky (a po prehratej vojne v Náhornom Karabachu v 90. rokoch aj Rusi a Rusky) predstavujú inakosť, voči ktorej sa vymedzuje „azerbajdžanstvo“ [7]. Už prvý väčší ozbrojený konflikt medzi Arménmi a „Tatármi“ (ako boli moslimskí obyvatelia územia dnešného Azerbajdžanu nazývaní ruskou imperiálnou správou) v roku 1905 bol významným impulzom pre premýšľanie nad možnou spoločnou identitou budúceho azerbajdžanského národa [5]. Takmer o 90 rokov neskôr boli opäť Arméni a Arménky dôvodom, prečo sa prebudilo azerbajdžanské národné povedomie. Vyššie spomínané požiadavky arménskeho obyvateľstva v autonómnej oblasti Náhorný Karabach boli dôvodom na vznik Ľudového azerbajdžanského frontu čoby opozície komunistickej vlády [11]. Arménske hnutie tak bolo primárnym stimulom pre vznik národného hnutia a znovuobjavenie azerbajdžanskej identity [7].

Prehra Azerbajdžanu vo vojne o kontrolu nad Náhorným Karabachom v prvej polovici 90. rokov vniesla do azerbajdžanského nacionalistického diskurzu niekoľko nových prvkov. Nepriateľom číslo jedna síce ostalo Arménsko, ale hneď na druhom mieste sa objavilo Rusko, ktoré Arménsko v konflikte vojensky podporilo. Obľúbeným naratívom sa stal názor, že Azerbajdžan vlastne prehral vojnu s mocným Ruskom, nie so slabším Arménskom [12]. Vnímanie Ruska očami Azerbajdžancov bolo poznačené aj jednou z najväčších tragédií tohto konfliktu a to masakrom Khojaly, počas ktorého prišli o život stovky Azerbajdžancov a Azerbajdžaniek. Vinu za tento masaker mnohí verejne pripisujú nielen arménskym vojakom a vojačkám, ale aj sovietskym jednotkám, ktoré sa tu nachádzali tesne po rozpade Sovietskeho zväzu. Tragická história vzájomných vzťahov spôsobila, že azerbajdžanskí prezidenti, vrátane spomínaného Hejdara Alijeva, dlho odmietali ruskú ponuku na umiestnenie peacekeepingovej misie do Náhorného Karabachu. Je otázne ako vnímanie Ruska ovplyvnila vyhraná vojna v roku 2020, keďže Kremeľ sa v mnohých momentoch buď priklonil na stranu Azerbajdžanu alebo minimálne absentovala jeho výraznejšia pomoc arménskej strane. S určitosťou však možno konštatovať, že percepcie Ruska v Azerbajdžane sú mimoriadne komplexné a do vysokej miery spojené so spomínanými tragédiami, ale aj so spomienkou na zvrhnutie prvej Azerbajdžanskej demokratickej republiky (1918-1920) ruskými boľševikmi [13].

Ďalším pozoruhodným prvkom nacionalizmu sa po vojne v Náhornom Karabachu stala seba-viktimizácia azerbajdžanského národa. Strategické vykresľovanie azerbajdžanského národa ako obete [11] a apel na nutnosť ozbrojeného boja sa stali stálymi prvkami prezidentských príhovorov k národu. Karabach má tak v posledných desaťročiach priamy vplyv na azerbajdžanskú aj arménsku identitu [5]. Pre Azerbajdžan má tento konflikt význam aj kvôli teritoriálnej celistvosti, ktorá je vnímaná ako základ pre ďalšie budovanie štátu [7]. Všetky tieto prvky vytvárajú nacionalistický diskurz, ktorý rámcuje celý konflikt cez prizmu primordializmu a etno-nacionalizmu, čím sa uzatvára do začarovaného kruhu, kedy prestáva byť mierové riešenie skutočnou možnosťou. Do podobnej diskurzívnej pasce upadol aj arménsky nacionalizmus a obe národné identity sú tak naďalej formované naratívmi romantického nacionalizmu, ktorý vyzdvihuje utrpenie vlastného národa [12].

Aj pri problematike konfliktu v Náhornom Karabachu ako základného elementu azerbajdžanského nacionalizmu je dôležité si uvedomiť, že oficiálna rétorika politických špičiek a štátna propaganda nie sú jediným smerodajným hlasom. Azerbajdžanci majú predsa aj vlastné predstavy o sebe samých. Kvalitatívny výskum mimovládnej organizácie International Alert spolufinancovaný EÚ z roku 2018 poukazuje na to, že azerbajdžanskí participanti boli kritickí voči štátnej propagande a uvedomovali si, že médiá sa neustále snažia ukazovať na nepriateľa a podnecujú nenávisť. Participanti vyjadrili znepokojenie nad možnými negatívnymi dopadmi nenávistnej propagandy na budúce generácie a mierové vyriešenie konfliktu [14].

Oslava víťazstva vo vojne v Náhornom Karabachu v roku 2020; Zdroj: Wikimedia 

Záver

Premeny, ktorými si azerbajdžanská národná identita prešla, sú ukážkou toho, ako je niekedy kolektívna identita budovaná na primordialistickom základe a inokedy zas štát preberá inštrumentálnu úlohu a sám identitu tvorí. Geografická pozícia Azerbajdžanu otvorila túto krajinu mnohým regionálnym vplyvom a vytvorila tak dynamický mix kultúr, ktoré neprestávajú ovplyvňovať, ako Azerbajdžanci vnímajú samých seba ani v 21. storočí. Asi najpodstatnejšou časťou tejto analýzy je ukážka toho, akú veľkú rolu zohráva národná identita v udržiavaní konfliktu v Náhornom Karabachu. Možnou cestou zo začarovaného konfliktného kruhu je skúmanie identity a snaha pochopiť ju. Kritické zhodnotenie toho, ako identitu manipulujú politické elity a médiá, je dôležitým krokom vpred ku Azerbajdžanu, v ktorom mierové riešenie nebude považované za zradu národných záujmov, ale za jedinú možnú cestu [13].


Zdroje

[1] Gellner, Ernest, and John Breuilly. 1983. Nations and Nationalism: New perspectives on the past. Ithaca: Cornell University Press.

[2] Bayar, Murat. 2009. “Reconsidering primordialism: an alternative approach to the study of ethnicity”. Ethnic and Racial Studies 32 (9): 1639-1657. https://doi.org/10.1080/01419870902763878.

[3] Gorski, Philip S. 2000. “The Mosaic Moment: An Early Modernist Critique of Modernist Theories of Nationalism”. American Journal of Sociology 105 (5): 1428-1468. https://www.jstor.org/stable/3003771.

[4] Yilmaz, Harun. 2013. “The Soviet Union and the Construction of Azerbaijani National Identity in the 1930s”. Iranian Studies 46 (4): 511-533. https://doi.org/10.1080/00210862.2013.784521.

[5] Mahmudlu, Ceyhun. 2017. “THEORIZING NATION BUILDING IN AZERBAIJAN”. In „Azerbaijani“ and Beyond: Perspectives on the Construction of National Identity, Aliaga Mammadi, Adeline Braux, and Ceyhun Mahmudlu, 121-147. Verlag Dr. Köster.

[6] Cornell, Svante E., Halil Karaveli, and Boris Ajeganov. 2016. Azerbaijan’s Formula: Secular Governance and Civic Nationhood. Washington, D.C: Central Asia-Caucasus Institute & Silk Road Studies Program. http://silkroadstudies.org/resources/2016-cornell-karaveli-ajeganov-azerbaijan-formula.pdf.

[7] Ergun, Ayça. “Citizenship, National Identity, and Nation-Building in Azerbaijan: Between the Legacy of the Past and the Spirit of Independence”. Nationalities Papers: 1-18. https://doi.org/10.1017/nps.2020.81.

[8] Tabachnik, Maxim. 2019. “Defining the nation in Russia’s buffer zone: the politics of citizenship by birth on territory (jus soli) in Moldova, Azerbaijan, and Georgia”. Post-Soviet Affairs 35 (3): 223-239. https://doi.org/10.1080/1060586X.2018.1542868.

[9] Bedford, Sofie, and Emil Aslan Souleimanov. 2016. “Under construction and highly contested: Islam in the post-Soviet Caucasus”. Third World Quarterly 37 (9): 1559-1580. https://doi.org/10.1080/01436597.2016.1166047.

[10] Cornell, Svante E. 2011. Azerbaijan Since Independence. New York: M.E. Sharpe.

[11] Altstadt, Audrey L. 2017. Frustrated Democracy in Post-Soviet Azerbaijan. New York: Columbia University Press.

[12] Gamaghelyan, Philip, and Sergey Rumyantsev. 2021. “The road to the Second Karabakh War: the role of ethno-centric narratives in the Nagorno-Karabakh conflict”. Caucasus Survey 9 (3): 320-336. https://doi.org/10.1080/23761199.2021.1932068.

[13] Rahimov, Rahim. 2020. “Perceptions of Russia in Azerbaijan: Challenge for Moscow’s Peacekeeping Mission”. Eurasia Daily Monitor 17 (174). https://jamestown.org/program/perceptions-of-russia-in-azerbaijan-challenge-for-moscows-peacekeeping-mission/.

[14] Sotieva, Larisa, Arda Inal-Ipa, Jana Javakhishvili, and Liana Kvarchelia. 2018. “Envisioning peace: An analysis of grassroots views on the Nagorny Karabakh conflict”. International Alert. https://www.international-alert.org/wp-content/uploads/2021/08/Caucasus-Nagorny-Karabakh-Envisioning-Peace-EN-2018.pdf.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.