Nové detaily z operácie „Ovocný sad“

Zatiaľ čo najmä v Izraeli prebiehajú vášnivé diskusie o možnosti vojenského zásahu voči iránskym jadrovým zariadeniam, časopis New Yorker publikoval článok z pera významného amerického bezpečnostného analytika, Davida Makovskeho, ktorý v ňom odhalil detaily tajného izraelského útoku na sýrske nukleárne zariadenia (Al Kibar) s vojenským účelom. Operácia s krycím názvom „Ovocný sad“ sa uskutočnila pred viac ako piatimi rokmi 5. septembra 2007.

Doteraz bolo neznáme ako sa Izraelu podarilo získať dôkazy, ktoré ich presvedčili k tomu, že ozbrojený zásah je nevyhnutný. Makovsky vo svojom článku uviedol, že agentom Mossadu sa podarilo dostať do viedenského domu šéfa Sýrskej atómovej komisie, Ibrahima Othmana, kde okrem iného našli okolo 40 farebných fotografií interiéru podozrivých budov nachádzajúcich sa v severovýchodnom regióne Sýrie. Na fotkách sa objavili severokórejskí pracovníci a design i štruktúra zariadení sa veľmi podobala na severokórejský plutóniový reaktor v Jongbjone. (To, že išlo skutočne o jadrový reaktor, potvrdila aj uniknutá správa MAAE z počiatku roku 2010).

Vtedajší riaditeľ Mossadu, Meir Dagan, oznámil tieto informácie vtedajšiemu premiérovi, Ehudovi Olmertovi. Olmert s týmito skutočnosťami oboznámil jeho bezpečnostno-spravodajský aparát, ako aj predchádzajúcich izraelských premiérov, Šimona Peresa, Ehuda Baraka a Benjamína Netanjahua. Počas nasledujúcej diskusie boli všetci prítomní donútení podpísať dohodu o mlčanlivosti. Premiér Olmert sa napokon v súlade s tzv. Beginovou doktrínou (doktrína sformulovaná bývalým izraelským premiérom Menachemom Beginon v roku 1981, kedy vydal rozkaz na zničenie jadrových zariadení v Iraku. „Izrael za žiadnych okolností nesmie pripustiť, aby bol v okolitých krajinách postavený jadrový reaktor, ktorý by mohol ohroziť Izrael“) rozhodol, že Izrael musí zbombardovať aj tento nebezpečný reaktor.

V článku sa tiež uvádza, že prezident George W. Bush bol tiež upozornený na podozrivé nukleárno-vojenské aktivity Sýrie. Avšak americký prezident, oklamaný zlými spravodajskými informáciami ohľade irackých zbraní hromadného ničenia, bol v prípade Sýrie veľmi opatrný. Bushovi sa tieto dôkazy javili ako nedostatočné a na základe odporúčaní CIA odmietol účasť na spoločnom útoku. Izraelskému premiérovi však vtedy povedal, že prípadný izraelský „útok musí byť tajný a presný“. Židovský štát chcel zaútočiť ešte pred spustením reaktora do prevádzky, nakoľko sa obával možnej kontaminácie vodného toku Eufrat. Preto sa Olmert rozhodol pre jednostranný a rýchly útok. Síce o ňom upovedomil vlády USA a Veľkej Británie, tak presný čas operácie neuviedol.

Krátko pred polnocou 5. septembra 2007 opustilo osem bojových stíhačiek (štyri F-15 a štyri F-16) izraelský vzdušný priestor a preleteli cez turecko-sýrske hranice. Piloti prostredníctvom elektronických zariadení vyradili sýrsky systém protivzdušnej obrany a medzi 23:40 a 23:53 (miestneho času) zhodili viac ako 17 ton výbušnín na nukleárny reaktor. Všetci piloti sa na svoje základne vrátili bez akejkoľvek ujmy. Ehud Olmert neskôr zatelefonoval prezidentovi Bushovi a informoval ho so slovami, „len Vám chcem povedať, že niečo čo existovalo, už neexistuje“ a dodal, že „to bolo vykonané s absolútnym úspechom“. Izrael však nikdy oficiálne nepotvrdil, že by bol zodpovedný za tento útok. Rovnako ako Sýria nikdy nepriznala, že išlo o jadrový reaktor, ale skôr hovorila o „nepoužívaných vojenských budovách“. Pokiaľ je známe, Sýria nepodnikla ani žiaden odvetný útok.

Možno niečo podobné očakávať aj v prípade izraelského útoku na iránske jadrové zariadenia? Len ťažko. Irán sa od Sýrie okrem iného markantne odlišuje najmä v prípade rizík spojených s civilnými obeťami a odvetnými akciami. Ako je už niekoľko rokov veľmi dobre známe, iránske nukleárne zariadenia sa nachádzajú hlboko pod zemou a sú silne chránené. Vo veci Iránu sa tiež výrazne zvyšuje percento možného zlyhania, a to aj napriek izraelským skúsenostiam a schopnostiam. Ehud Olmert sa preto vyjadril, že Izrael by sa k vojenskému útoku uchýlil, až v rámci poslednej možnosti a po pokusoch medzinárodného spoločenstva (najmä USA) postupovať v tejto veci vo všetkých smeroch spoločne.

Zdroje: http://www.newyorker.com/reporting/2012/09/17/120917fa_fact_makovsky

Ján Kapusňak, student bezpečnostních a strategických studií a politologie, FSS, MU     

 

 

Štítky:

One comment

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *