Islámský radikalismus je jedním z hlavních bezpečnostních problémů severního Kavkazu. Následující text nabízí profil jedné z hlavních islamistických organizací v regionu, Kavkazského Emirátu, který stojí za řadou teroristických útoků v Ruské federaci. Text načrtává kořeny radikálního islamismu v regionu, vznik Emirátu, jeho organizační strukturu, ideologii, propagandu, rekrutaci, strategii a taktiku.

Úvod

Islamský radikalizmus je dnes nesporne silne rezonujúcou témou v odbornej i laickej spoločnosti. Tento fenomén výraznou mierou ovplyvňuje podobu bezpečnostnej situácie mnohých krajín či celých regiónov. Jednou z takýchto oblastí je dnes aj Severný Kaukaz. Predkladaný text sa venuje prejavom organizácie známej ako Kaukazský Emirát ako modelovému prípadu islamského radikalizmu v danom regióne. Naliehavosť problematiky podčiarkuje prebiehajúce násilie. V roku 2012 sa severokaukazskí radikáli prihlásili k 571 útokom, ktoré si vyžiadali 496 obetí a 778 zranených. Pri útokoch či bojoch s bezpečnostnými silami zas bolo zabitých 165 útočníkov. V predchádzajúcom roku boli počty útokov a obetí ešte vyššie (CSIS 2013).

Práca analyzuje korene radikálneho islamizmu v regióne, vznik Emirátu, jeho organizačnú štruktúru, ideológiu, propagandu, regrutáciu a taktiež stratégiu a taktiku. V závere práce sa autor pokúsi uchopiť a zadefinovať širší charakter Emirátu a ponúknuť čitateľovi stručné a zrozumiteľné zhrnutie vedúce k hlbšiemu porozumeniu popisovaného fenoménu.

Pôvod a korene islamizmu a radikalizmu na Severnom Kaukaze

Vyčerpávajúci súhrn špecifík Severného Kaukazu so zohľadnením všetkých relevantných historických, kultúrnych, etnických, náboženských či sociálnych osobitostí by vydal sám o sebe na niekoľko objemných prác. Pre potreby tejto práce sa preto zaoberám len faktormi súvisiacimi so sformovaním islamistického „podzemia“ a Kaukazského Emirátu ako takého. Užšie sa teda v nasledujúcom texte budem venovať náboženským deliacim líniám, vnútornému prostrediu a radikalizácii miestnych prúdov islamu, a to najmä v kontexte dvoch čečensko-ruských konfliktov.

Oficiálny návrat islamu do verejného priestoru po rozpade doktrinálne ateistického Sovietskeho Zväzu mal dva hlavné prúdy: ľudový islam a oficiálny sunnitský islam školy Hanafi a Shafii. Horšie vymedziteľným, širokým prúdom je tzv. „ľudový“ islam. Ten je zmesou prístupu oficiálnych škôl, súfizmu a miestnych, predislamských tradícií a zvykov. Súfizmus je silne ovplyvnený mysticizmom, ezoterickým prežívaním viery, vierou v svätých, talizmany či amulety. V prostredí Severného Kaukazu sa dominantne presadil v Čečensku, Dagestane a Ingušsku, kde sa v 90. rokoch de facto dostal do pozície oficiálne podporovaného islamu (Chifu et.al. 2012: 90-91).

Saláfizmus sa v regióne začal vo väčšej miere objavovať v 80. rokoch, vďaka pútnikom vracajúcim sa z povinnej náboženskej púte hadž v Saudskej Arábii, kde wahábizmus, prakticky totožný so saláfizmom, bol a je oficiálnym štátnym náboženstvom (Ibidem)[i]. Saláfizmus sa zo svojej podstaty stavia veľmi kriticky až konfliktne k menej ortodoxným prúdom. V prípade miestnymi tradíciami silne ovplyvneného súfizmu je vzájomná nevraživosť na mimoriadne vysokej úrovni (International Crisis Group 2012: 2-3). V kontexte Severného Kaukazu a ešte konkrétnejšie Čečenska platí, že saláfizmus je v praxi prostriedkom protestu proti svetským i náboženským štruktúram. Je vhodné ho vnímať aj ako únik od komplikovaných tradícií a zvykov, ktoré najmä v rurálnych oblastiach značne ovplyvnujú každodenný život. Ponúka celistvú, „Allahom posvätenú “ identitu, ktorá umožňuje kritiku tradičného duchovenstva, ktoré je vnímané ako skorumpovaný spojenec vládnuceho režimu (Souleimanov 2011: 168-169).

Významnú stopu na celom regióne zanechali dve rusko-čečenské vojny. Prvá vojna v rokoch 1994 až 1996 mala charakter etnicky motivovaného, vnútroštátneho konfliktu s jasne separatistickými cieľmi na strane Čečenska (UCDP Conflict Encyclopedia 2013). Nepomer síl vytvoril na čečenskej strane akútnu potrebu hľadania spojencov. Akcentácia islamu v propagande smerom dovnútra a von bola pragmatickým krokom. Smerom dovnútra plnil funkciu seba identifikačného jednotiaceho prvku. Smerom von bola žiaduca k získaniu podpory zo zahraničia, v tomto prípade z iných moslimských krajín. Dokázateľne v Čečensku bojovali viacerí veteráni z afganskej vojny, príslušníci arabských národov, Turecka či ďalších moslimských severokaukazských národov (Šmíd, Vaďura 2007: 204) . Brutálny konflikt skončil praktickou hoc krehkou  nezávislosťou Čečenska, pod oficiálnym názvom Čečenská republika Ičkeria.

Trojročné medzivojnové obdobie sa dá v stručnosti charakterizovať prevládajúcim chaosom, vysokým počtom utečencov (dočasne či trvale až 40-50% čečenskej populácie), raketovým rastom kriminality a mocenským súperením jednotlivých poľných veliteľov. V kontexte spoločenskej reality, kedy zákon a inštitúcie prakticky neexitujú a v spojitosti s potrebou upokojiť posilňujúcich islamských radikálov sa vo februári 1999 postavil vtedajší čečenský prezident Maschadov za vyhlásenie vlády šaríe v Čečensku (Šmíd a Vaďura 2007: 217).

Udalosti v regióne začali naberať nevyhnutný smer k ďalšiemu konfliktu v roku 1999. Augustový vpád približne 2000 radikálov pod vedeným Šamila Basájeva a Ibn al- Chattába do dagestanského pohraničia mal za  cieľ „oslobodiť“ Dagestan spod ruskej vlády a nastoliť islamský štát (Souleimanov 2011: 179)[ii]. Spoločne so septembrovými bombovými útokmi v Moskve a Volgodoňsku, spojenými hoc kontroverzne s čečenským separatizmom, predstavovali povestnú „poslednú kvapku“ pre vstup ruských vojsk a vypuknutie druhej vojny v Čečensku (Global Security 2011).

Bojové operácie druhej rusko-čečenskej vojny prebiehali od roku 1999 prakticky až do roku 2007. Operácie boli ruskou stranou označované ako potieranie banditizmu, protiteroristické operácie či obnova poriadku. Konflikt medzi Čečenmi len prehĺbil tradičnú nenávisť k ruskému estabilišmentu a prispel k radikalizácii populácie.

Vznik Kaukazského Emirátu

Ideologický posun čečenského odboja od národnooslobodzovacieho boja za nezávislosť k presadzovaniu islamistickej myšlienky nastolenia celoregionálneho teokratického zriadenia skrz ozbrojený džihád bol postupným a komplexným dejom. Spájať postupnú radikalizáciu a islamizáciu výsostne s Čečenskom by ale bolo nesprávne.

Náboženské pnutia sa prejavovali aj v ostaných kaukazských republikách. Prvé strety saláfistov a súfistov v Dagestane možno datovať už v rokoch 1994 a 1995. Už o dva roky neskôr dagestanský parlament prijal zákon obmedzujúci verejné aktivity saláfistov. Rovnako krach nacionalistického projektu v Čečensku oslabil nacionalistické prúdy v ostatných kaukazských republikách. Ako významný faktor nemožno vynechať ani zlé socioekonomické podmienky spoločné v rozdielnej miere pre celý región (CSIS 2010: 3).

Jedným z významných oficiálnych prejavov dominancie islamistických elementov v čečenskom odboji bolo v roku 2002 pozmenenie ústavy medzinárodne neuznanej Čečenskej republiky Ičkeria, ktorá po novom definovala Čečensko ako islamský štát právne založený na koráne a šaríi (KAS 2012: 84). Následne v máji roku 2005 bol prezidentským dekrétom vtedajšieho čečenského prezidenta Sadulayeva sformovaný tzv. Kaukazský Front ako definitívne potvrdenie tendencie rozšíriť aktivity odboja do zvyšku Severného Kaukazu (Kavkaz Center 2005).

Kaukazský Emirát ako taký bol vyhlásený 7. októbra 2007 vtedajším prezidentom Čečenskej republiky Ičkerija Doku Umarovom. Umarov sa daným vyhlásením vzdal svojej formálnej funkcie, odvrhol ideu čečenského etnoseparatistického odboja a vyhlásil sa emirom mudžahedínov Kaukazského emirátu. V oficiálnych rozhovoroch a vyhláseniach Umarov otvorene spája Emirát s globálnym džihádom, jeho zapojenie do boja proti neveriacim a odpadlíkom od viery. Vhodným ilustračný príkladom je deklarácia vzniku Emirátu: „Dnes v Afganistane, Iraku, Somálsku, Palestíne bojujú naši bratia. Ktokoľvek, kto napadol moslimov, nech sa nachádzajú kdekoľvek, je tiež naším nepriateľom. Naším nepriateľom nie je iba Rusko, ale aj Amerika, Anglicko, Izrael, všetci, kto vedú vojny proti islamu a moslimom.” (Souleimanov 2012: 117). Obdobná rétorika sa objavuje aj neskôr, v máji 2011 Umarov vyzval k dobytiu pôvodných moslimských území Sibíri či Uralu, a teda rozšíreniu aktivít mudžahedínov na prakticky celé Rusko (SSI 2012: 10).

Organizácia

Uchopiť vnútornú štruktúru Emirátu je možné v zásade dvoma spôsobmi. Nevyhnutný je popis oficiálneho organizačného usporiadania, ako bol Emirát zadefinovaný svojimi tvorcami. Prínosným rozšírením takéhoto pojatia je praktický na  súčasné praktické fungovanie Emirátu.

Kaukazský Emirát má predstavovať štát, islamskú teokraciu postavenú na šaríi (Ibidem 114-115). Je teritoriálne rozdelený na päť provincií tzv. vilajjáty, ktoré zahŕňajú vilajját Nokčičo (Čečensko), Dagestan, Galgaško (územie Ingušska a Severného Osetska), združený vilajját Kabardo-Balkarsko-Karačajevka (Kabardo-Balkarsko a Karačajevsko-Čerskessko), a Nogai stepný vilajját (Krasnodarský a Stavropolský kraj) (SSI 2012:9).

Kvázi štátnemu charakteru Emirátu zodpovedá aj jeho formálne deklarovaná organizácia. Na čele každej provincie stojí amir ako najvyšší vojenský veliteľ pre danú oblasť. Amirov, ktorí sú mu viazaný náboženskou  prísahou tzv. bajat, menuje ako najvyšší amir sám Umarov. Nábožensko-ideologické vedenie predstavujú hlavy súdov šaria tzv  quadi. V praxi sa funkcia amira a quadi v niektorých provinciách prekrývala. Nad nimi existuje aj pozícia vrchného quadi, ktorý je po vrchnom amirovi najvplyvnejšou pozíciou v rámci Emirátu. Ako poradný orgán zložený práve z najvyšších veliteľov bola ustanovená v roku 2009 tzv. Majlis al Shura (Ibidem). Minimálne formálne Emirát disponuje zahraničným zastupiteľstvom tzv. vekalát a výzvednou tajnou službou Muchabarata (Souleimanov 2012: 115). Na tomto mieste je vhodné doplniť, že sa jedná o skutočne štruktúru vychádzajúcu primárne zo saláfistických predstáv ako bola deklarovaná oficiálnymi kanálmi Emirátu.

Vrchný emir je „neobmedzeným“ vládcom a autoritou, ktorý je oprávnený sám prijímať  zásadné rozhodnutia. Príkladom môže byť práve „samo prehlásenie“ Emirátu Umarovom ako jeho vlastné, samostatné rozhodnutie (SSI 2012: 9). Takéto mocenské nastavenie nie je regionálne tradičné, čo viedlo k dočasnému vnútornému rozkolu v rokoch 2010 a 2011. Štyria čečenskí poľní velitelia vtedy vypovedali Umarovi poslušnosť na protest proti potlačeniu poradnej role nižších veliteľov (KAS 2012: 87).

V praxi Emirát predstavuje sieťovo založenú, decentralizovanú voľnú konštrukciu kombinujúcu viacero typov sietí. Šírenie propagandy, realizácia útokov a iné aktivity stoja na viac či menej autonómnych jaamatov, lokálnych ozbrojených bunkách[iii]. V každom vilaiyate je funkčných viacero jaamatov. Odhadnutie presnej miery koordinácie aktivít s centrom a vnútornej hierarchie je problematické (CSIS 2012: 14). Niektoré zdroje sa prikláňajú k veľkej miere autonómie lokálnych buniek a frakcií, pričom Emirát predstavuje akúsi zastrešujúcu, „značku“ poskytujúcu entitu (ICG 2012: 2). Iný autori naopak zdôrazňujú význam centrálnej kontroly a hierarchie.

Ideológia

Ústrednou ideológiou či teo-ideológiou, o ktorú sa opiera konštrukcia Kaukazského Emirátu je radikálne, džihádistické pojatie saláfizmu. Z komplikovaného súboru náboženských predpisov a nariadení možno označiť päť nasledujúcich prvkov ako klúčové. Sú to elementy džihádu, martýrstva, princíp tawhid a takfír. Džihád predstavuje svätú vojnu proti neveriacim na obranu islamu. Radikálni saláfisti v tomto smere jednoznačne preferujú predstavu agresívneho ozbrojeného džihádu na rozdiel od pojatia džihádu ako vnútorného sebazdokonaľovania veriaceho. Na Severnom Kaukaze a najmä v Čečensku je často používané aj označenie ghazavát. Martýrstvo, teda mučenícka smrť, je  vnímané ako prejav oddanosti a čistoty viery. Mučeníci majú isté miesto v Raji po boku proroka Mohameda. Najviac cenenou či uznávanou formou martýrstva sú samovražedné akty tzv. istišhád. Tawhid je konceptom čistého monoteizmu. Jediná entita, ktorú možno uctievať a modliť sa k nej je Allah, dokonca aj modlenie sa a uctievanie Mohammeda je neprípustné. Takfír na koncept tawhid nadväzuje a predstavuje extrémne vyhranenú, ortodoxnú definíciu pravého či čistého islamu. Kto neuznáva toto úzke vymedzenie je označený za odpadlíka a je považovaný za legitímny cieľ džihádu. Hlavným proponentom vyššie uvedených prístupov bol prvý vrchný quadi a ideológ Emirátu Anzor Astemirov (CSIS 2012:4-5).

Vychádzajúc s týchto princípov islamisti odmietajú akékoľvek sekulárne zriadenie či politické doktríny. Ozbrojený boj proti ruským federálnym a lokálnym republikovým silám je v ich očiach plne legitímnym bojom proti „skazenému a nevhodnému“ zriadeniu neveriacich. Finálnym cieľom boja severokaukazských islamistov je nastolenie šaríou riadeného emirátu a globálneho kalifátu (Ibidem: 8).

Propaganda a regrutácia

Každé zoskupenie odhodlané presadiť svoje vízie v spoločnosti sa nevyhne propagácii svojich myšlienok. Potreba získania čo najširšej pasívnej a ideálne aktívnej podpory je v prípade ozbrojeného povstaleckého hnutia obzvlášť dôležitá.

Regrutácia a šírenie ideí islamistov široko využíva moderné komunikačné prostriedky. Internet svojou anonymitou predstavuje zrejme najdostupnejší a najbezpečnejší kanál na radikalizáciu populácie. Emirát celkom otvorene používa celý rad webov, každý vilajját disponuje vlastnou stránkou, kde informuje o svojich aktivitách. Vhodnou ilustráciou je spravodajský portál severokaukazských islamistov kavkazcentre.com fungujúci už od roku 1999. Zoznam Emirátom využívaných webov a fór je oveľa dlhší. Využívané  sú videonahrávky šírené videokazetami, na cd-rom či usb nosičoch. Samozrejme propaganda je šírená aj mimo virtuálny priestor, nábor prebieha na pracoviskách, telocvičniach, mešitách a mnohých ďalších miestach, kde sa zdržuje najmä mladá generácia (ICG 2012: 14).

Práve mladí moslimovia predstavujú skupinu najprístupnejšiu radikalizácii. Pod tento fakt sa podpisuje viacero faktorov. Ťažko merateľnú rolu zohráva napríklad vysoká nezamestnanosť mladých v regióne, v roku 2007 podľa neoficiálnych zdrojov až alarmujúcich 70-80% (CSIS 2010: 5). Korupcia a nepotizmus vládnych štruktúr v spojitosti s často brutálnymi, nerozlišujúcimi praktikami silových zložiek sú taktiež silným motorom sociálnej nespokojnosti (Souliemanov 2012: 110). Prirodzene tieto a ďalšie faktory vplývajú nielen na mladú generáciu ale i na celú severokaukazskú populáciu.

Napriek vysokému počtu zabitých radových členov a lídrov odboja ťažko badať na útlme aktivít islamistov[iv]. Možno povedať, že členská základňa povstalcov mladne, pričom len málo zapojených má priame skúsenosti z čečenských vojen (ICG 2012: 14). Nedostatok nových regrútov je v súčasnosti viac želaním ruských štátnych štruktúr ako objektívnym faktom. Znepokojujúcim indikátorom celkových pomerov je veľký počet protiteroristických operácii, ktoré končia aj niekoľkodňovými bojmi medzi štátnymi silovými zložkami a povstalcami (KAS 2012: 91).

Stratégia a taktika

Hlavný strategický cieľ Emirátu predstavuje nastolenie severokaukazského teokratického štátu založenom na šaríi a Koráne.  To sa snaží dosiahnuť skrz zvrhnutie a delegitimizáciu súčasných mocenských štruktúr, rozvrátenie štátnej správy a odmietnutie sekulárneho právneho poriadku. Uplatňuje koncept „blízkeho nepriateľa“, čo znamená, že minimálne v súčasnosti obmedzuje svoje aktivity na Severný Kaukaz a Rusko[v].

Prehľad priamych ozbrojených aktivít islamistov prezrádza ich interný vývoj. Rozsiahle operácie vedené v minulosti Šamilom Basájevom, ako boli útok na nemocnicu v Buďonovsku 1995, nemocnicu v Kizlyare 1996, moskovské divadlo Dubrovka 2002 či školu v Beslane 2004, mali za cieľ zajať čo najväčší počet rukojemníkov a skrz to dosiahnuť čo najširšiu publicitu pre požiadavky útočníkov.

V súčasnosti sú však skôr využívané najmä atentáty, vraždy, používanie improvizovaných nástražných systémov, hit and run útoky či bombové útoky na dopravnú infraštruktúru,  energetické siete a prostriedky hromadnej dopravy. Primárnymi cieľmi sú príslušníci silových zložiek, či už federálni alebo republikoví predstavitelia štátnej moci, úradníci, politici a taktiež miestny súfijský klérus (ICG 2012: 15-17).

Emirát taktiež využíva samovražedných atentátnikov. Umarov v roku 2008 oficiálne obnovil bývalú mučenícku brigádu Basájeva Riyadus-Salikhin (Hahn 2012: 14-15). Nasledovali rozsiahle útoky na moskovské metro v roku 2010 a útok na taktiež moskovské letisko Domodedovo v roku 2011 a mnohé ďalšie. Ich páchateľky a páchateľ, spoločne s ďalšími samovražednými útočníkmi, sú následne oslavovaní ako šahídi a ich akt je vnímaný skrz koncept mučeníckej smrti istišhád, ktorý bol spomenutý už v kapitole venovanej ideológii.[vi]

Povšimnutia hodný je prístup Emirátu k priamym útokom na civilov. Tým sa aspoň v rámci regiónu snažil vyhýbať, zatiaľ čo v ostatnom Rusku a špeciálne v Moskve je tomu presne naopak.  Avšak i tento prístup má svoje výnimky.  Napríklad vyhlásenie Umarova, motivované rozsiahlymi povolebnými demonštráciami v Moskve z februára 2012, v ktorom zaviazal Emirát zastaviť útoky na civilné obyvateľstvo v celom Rusku, pretože občania taktiež protestujú proti vládnucemu režimu (Ibidem).

Je zrejmé, že Emirát rovnako ako ostatné obdobné skupiny musí pozorne vyvažovať medzi priazňou lokálnej populácie, z ktorej čerpá ľudské i finančné zdroje, a medializáciou svojich aktivít, ktorá je najjednoduchšie dosiahnuteľná skrz útoky na civilné ciele. Na taktike sa z logiky veci priamo podpisujú organizačné a koordinačné možnosti džamaatov, skúsenosti zapojených ozbrojencov a im dostupné technické prostriedky.

Záver

Kaukazský emirát je dnes Ruskom, Spojenými štátmi a taktiež Organizáciou Spojených národov oficiálne definovaný ako teroristická organizácia (IISS 2012). Možných prístupov k jeho pochopeniu je viacero. Z vyššie uvedených informácií a ďalších, ktoré sa už do práce nevošli, sa autor prikláňa k pojatiu, podľa ktorého je Kaukazský Emirát politicko-náboženský projekt, nástupca čečenského separatistického boja, ktorý po jeho faktickom neúspechu prijal širšiu islamskú identitu. Tá mu umožňuje mobilizovať populáciu naprieč celým severokaukazským regiónom. Ťaží zo všeobecne rozšírenej nespokojnosti a frustrácie obyvateľstva z alarmujúcej socioekonomickej situácie, tradičných kultúrnych vzorcov kaukazskej spoločnosti a v neposlednom rade hlboko zakorenenej antipatii k Rusku.

Osvojenie si džihádistickej saláfistickej ideológie možno chápať ako výsledok skĺbenia  radikalizujúcich procesov a faktorov v spoločnosti s konkrétnymi politickými rozhodnutiami. Čečenský odboj vítal zapojenie zahraničných mudžahedínov pod vedením Al-Chattába rovnako ako finančné prostriedky, ktoré prinášali. Indoktrináciu bežných členov odboja urýchľoval výcvik v táboroch vedených radikálmi napojenými na Al-Káidu (SSI 2012: 21).

Saláfizmus predstavuje pre odboj organizovaný pod „vlajkou“ Kaukazského Emirátu významnú legitimačnú platformu a zároveň ho robí „príťažlivejším“ jednak v očiach médií či potenciálnych miestnych i zahraničných podporovateľov. Bolo by viac ako zavádzajúce vidieť dnes Emirát a širší radikálne islamistický odboj ako cudzorodý, umelo inkorporovaný prvok. Finančné potreby pokrýva z lokálnych zdrojov, pričom údajne nie viac ako 10% prostriedkov pochádza zo zahraničia. Financie tak často pochádzajú z vydierania či poskytovania kriminálnych služieb ako sú zastrašovanie či vraždy (ICG 2012: 17). Odmietnuť sa nedá ani predstava, že časť prostriedkov pochádza z dobrovoľných darov.

Akcie prevádzané Emirátom majú teroristický charakter, čo možno pripísať ich nedostatočnej kapacite posunúť odboj na úroveň guerillových bojov. Zhodne s duchom proklamovanej ideológie sa nevyhýbajú používaniu samovražedných útočníkov. Známe aktivity Emirátu sa sústreďujú na území Ruska a užšie na území Severného Kaukazu. Avšak pre čitateľa tejto práce bude určite zaujímavou informáciou, že v roku 2011 bola v Českej republike rozbitá bunka napojená na Emirát skrz dagestanský vilajját, ktorá sa zaoberala najmä falšovaním dokumentov (Hanh 2011: 12).

V roku 2009 vtedajší ruský prezident Dmitrij Medvedev označil situáciu na Severnom Kaukaze za najvážnejšiu tému domácej politiky (CSIS 2010:1) O štyri roky neskôr jeho vyjadrenie nestráca na platnosti a s vysokou pravdepodobnosťou nedôjde k zmene pomerov na Severnom Kaukaze ani v najbližšom období. Zmena pomerov a zlepšenie nielen bezpečnostnej situácie si v dlhodobom horizonte nepochybne ešte vyžiada množstvo finančných prostriedkov, ľudského kapitálu a politickej vôle na oboch stranách.

Zoznam použitých zdrojov

Center for Strategic and International Studies. 2011.Getting the Caucasus Emirate Right. Washington. (cit. 2013-04-30). (http://csis.org/publication/getting-caucasus-emirate-right).

Center for Strategic and International Studies. 2010. Radical Islam in the North Caucasus. Evolving Threats, Challenges, and Prospects. Washington: CSIS (cit. 2013-04-30). (http://csis.org/publication/radical-islam-north-caucasus).

Center for Strategic and International Studies. 2013. Islam, Islamism, and Politics in Eurasia Report (IIPER) – No. 64, 13 January 2013: Washington (cit. 2013-04.30).( http://csis.org/publication/islam-islamism-and-politics-eurasia-report-iiper-no-64-13-january-2013)

Global Security. 2011. (cit2013-04-30). (http://www.globalsecurity.org/military/world/war/chechnya2-3.htm)

Chifu, Iulian et. al. 2012.  Religion and Conflict Radicalization and Violence in the Wider Black Sea Region. Bukurešť: Editura Institutului de Ştiinţe Politice şi Relaţii Internaţionale (cit. 2013-04-30). (http://www.cpc-ew.ro/pdfs/religion%20and%20conflict%20radicalization.pdf).

International Institute for Strategic Studies. 2012. Jihad in Russia: the Caucasus Emirate. IISS (cit. 2013-04-30). (http://www.iiss.org/en/publications/strategic%20comments/sections/2012-bb59/jihad-in-russia–the-caucasus-emirate-2-345b).

International Crisis Group. 2012. The North Caucasus: The Challenges of Integration (II), Islam, the Insurgency and Counter-Insurgency. Moscow: ICG (cit. 2013-04-30). (http://www.crisisgroup.org/~/media/Files/europe/caucasus/221-the-north-caucasus-the-challenges-of-integration-ii-islam-the-insurgency-and-counter-insurgency.pdf).

Kavkaz Center. 2005 (cit. 2013-04-30). (http://www.kavkazcenter.com/eng/content/2005/05/20/3812.shtml).

Kondrad Andenauer Stiftung. The Caucasus Emirate. Origins, ideological orientation and risk status. 2012. Berlin: KAS (cit. 20013-04-30). (http://www.kas.de/wf/en/33.30492/).

Souleimanov, Emil. 2011. Konflikt v Čečensku  : minulost, současnost, perspektivy. Praha: Sociologické nakladatelství.

Souleimanov, Emil. 2012. „ Islamistický odboj na Severním Kavkaze: Pokus o porozu-mění”. Slovak Journal of Political Sciences, Volume 12, No.2, 117. (cit. 2013-04-30). (http://revue.kpol.ff.ucm.sk/rocnik-12/cislo-2/souleimanov_studia.pdf).

Strategic Studies Institute. 2012.Russia’s Homegrown Insurgency: Jihad in the North Caucasus. Carslide: SSI (cit. 2013-04-30). (http://www.strategicstudiesinstitute.army.mil/pubs/display.cfm?pubID=1116)

Šmíd, Tomáš a Vaďura, Vladimír. 2007. Etnické konflikty v postkomunistickém prostoru. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.

Uppsala Conflict Data Program. 2013 (cit. 2013-04-30). (http://www.ucdp.uu.se/gpdatabase/gpcountry.php?id=132&regionSelect=9-Eastern_Europe#).

---