Pohľad na scenériu Falklandských ostrovov (Zdroj: Wikimedia)

Anglické kolónie a zabudnuté ostrovy v Južnej Amerike – história, súčasná situácia a ich perspektíva

Spojené kráľovstvo vždy bolo, je a snáď aj zostane veľmocou, ktoré má vo svetovom merítku silné slovo. Jeho mocenské tendencie vychádzajú z jeho dlhej a bohatej histórie. O tom, že história Spojeného kráľovstva je naozaj pestrá sa presvedčíme v tomto článku, kde nahliadneme na zaujímavú epizódu o ostrovoch, ktoré síce majú geografickou polohou bližšie k hispánskej kultúre, no na druhú stranu ich obyvatelia pociťujú skôr britské väzby. Reč je o Falklandoch a spore medzi Spojeným kráľovstvom a Argentínou.

Spojené kráľovstvo počas svojej histórie získalo množstvo kolónií v po celom svete. Veľkú väčšiny z nich už nevlastní, no udržuje s nimi aspoň blízke vzťahy prostredníctvom Commonwealthu. Pár území v zámorí mu však predsa len patrí, ešte aj dnes.

Spojené kráľovstvo sa jednými z takýchto zámorských území môže pýšiť v Atlantickom oceáne. Falklandy, Južná Georgia aj Južné Sandwichové ostrovy sú provincie, ktoré zaraďujeme pod patronát britského teritória. Tieto územia sa síce riadia vlastnou mocou vychádzajúcou z ich ústav (exekutíva je vykonávaná prostredníctvom guvernéra alebo komisára v rámci systému monarchie Spojeného kráľovstva), ale ich zahraničné vzťahy a obranná politika je určovaná Londýnom.  Všetko sú to ostrovy, ktoré boli obsadené Britmi ešte pred 19. storočím, avšak po celú túto dobu nepatrili výhradne Spojenému kráľovstvu.

Ostrovy sú síce svojou veľkosťou malé, to však nič nemení na ich význame pre oba štáty (Zdroj: Wikimedia)

Spor o územia Falklánd, alebo Malvín, ako bývajú tieto ostrovy označované hispánskou časťou svetovej verejnosti, sa tiahne už niekoľko storočí. Jednoznačný záver by sa nám nepodarilo vyvodiť ani z debaty medzi Britmi a Hispáncami o tom, kto ostrovy objavil. Jedna strana tvrdí, že objaviteľom bol portugalský moreplavec Fernão de Magalhães, či Talian Amerigo Vespucci, tá druhá zas, že objaviteľ bol britského pôvodu Už menej pochybností však panuje pri otázke, kto po prvýkrát vkročil na ich pevninu. Bol to britský kapitán John Strong v roku 1690. Avšak prvým národom, ktorý sa na ostrove usadil boli Francúzi v polovici 18. storočia. O dva roky na to, však na ostrove boli už aj Briti. Zvyšok histórie Falklandských ostrovov tak prebiehal najmä v britsko-hispánskej réžií. Podľa zmluvy Tratado de Tordesillas z roku 1494 (táto zmluva je však relevantná len pre signatárske strany) medzi Španielmi a Portugalcami o rozdelenie si území „nového sveta“ mali totiž Falklandy patriť Španielsku a preto toto územie od Francúzov odkúpili už v roku 1766, pár rokov po ich usadení. Následne sa na niekoľko rokov stalo územie miestom pre rybárov, lovcov tuleňov a veľrýb, až postupne Španielske impérium v tomto konflikte vystriedala Argentína, ktorá o územie usiluje dodnes.

Situácia medzi obomi nárokovateľmi ostrova sa začala vyhrocovať v prvej polovici 19. storočia. Na pár rokov si toto územie prisvojili Spojené provincie River Plate (predchodca dnešnej Argentíny), o čom svedčí aj povesenie svojich zástav namiesto britských, dôsledkom čoho boli v roku 1833 vyslané 2 lode Britského impéria. Po ich príchode boli vlajky dané do pôvodnej podoby a bola znovunastolená  zvrchovanosť Falklandských ostrovov. Následne sa na dlhší čas situácia ukľudnila.

Na začiatku 20. storočia si Spojené kráľovstvo, okrem iného, privlastnilo aj ďalšie ostrovy v Atlantickom oceáne, medzi nimi aj Južnú Georgiu a Južné Sandwichové ostrovy a zjednotilo ich spolu s Falklandami v jeden celok, tzv. Falkland Islands Dependency. Územia Južnej Georgie a Južných Sandwichových ostrovov ovládalo prakticky už predtým, pretože sa na nich usadilo v 18. storočí ako prvé a rovnako ako prvé  tu začalo podnikať obchodné aktivity. V tomto čase sa tieto ostrovy stali aj obľúbenou destináciou severských štátov, ktoré tú zvykli loviť veľryby. Najmä v otázke Falklánd bola situácia stále problematická. Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z roku 1965, ktorá je však právne nezáväzná, sa pokúšala vyzvať obe strany k jednaniu o vzájomnej dohode a snahe nájsť v otázke Falklánd spoločný konsenzusno rokovania medzi oboma štátmi stroskotali pre nezáujem Spojeného kráľovstva. Britská pasivita a argentínska agresia postupne prispeli k tomu, že v roku 1982 vyústili nezhody až do vojnového konfliktu.

Známa základňa Grytviken v Južnej Georgii určená na lov veľrýb (Zdroj: Pixabay)

V roku 1976 začína v Argentíne, s podporou USA, diktátorský režim pod vedením vojenskej junty, od roku 1981 na čele s Leopoldom Galtierim. Galtieri bol presvedčený o tom, že obsadenie Falklánd by zvýšilo jeho vláde nielen popularitu, ale pomohlo by tiež zlepšiť zlú hospodársku situáciu, v ktorej sa Argentína nachádzala. Oficiálne vypuknutie vojny sa datuje od 2. apríla 1982. Samotný vojnový konflikt trval necelých 80 dní. Argentína sa okrem iného mohla v tomto konflikte opierať aj o politickú podporu väčšiny štátov Južnej Ameriky.

Galtieri najskôr bez problémov obsadil Južnú Georgiu, a hneď potom vyslal vojenské jednotky aj na územie Falklánd, kde si argentínska armáda poľahky poradila s odporom miestnych obyvateľov. Britská predsedníčka vlády Margaret Thatcherová sa však územia nehodlala vzdať a preto do oblasti vyslala námornú bojovú jednotku, pozostávajúcu z viac ako 100 lodí. Okrem vyslania vojsk tiež vytvorila okolo ostrovov tzv. zakázanú zónu, kde mali vstup povolený výhradne Briti. Presne mesiac po začiatku bojov sa podarilo Spojenému kráľovstvu potopiť argentínsky krížnik – ARA General Belgrano“, čo znamenalo pre Britov veľmi cenné víťazstvo, na druhú stranu však malo za následok stratu viac ako 300 ľudských životov a udialo sa mimo spomínanej zakázanej zóny. Dňa 25. apríla si Britské jednotky „zobrali Južnú Georgiu“, potom čo po vylodení úspešne obsadili jej hlavné mesto Grytviken a donútili argentínske jednotky vzdať sa britskému odporu. Ďalších pár dní sa britská ofenzíva premiestnila do vzdušného priestoru, kde aj naďalej zbierala dobré výsledky. Najdôležitejšia bitka vojny o Falklandy prebehla presne týždeň po vylodení, keď sa Britom podarilo obsadiť mesto Goose Green a po príchode posíl nakoniec, dňa 14. júna 1982, zavŕšili vojnu obsadením hlavného mesta Port Stanley. 6 dní na to sa Briti zmocnili tiež Južných Sandwichových Ostrovov, čím  zavŕšili opätovné upevnenie si suverenity nad všetkými tromi spomínanými ostrovmi (Falklandy, Južná Georgia a Južné Sandwichové Ostrovy). Celkovo si tento konflikt vyžiadal 255 obetí na strane Spojeného Kráľovstva a 649 obetí na strane Argentíny. Okrem obetí vojna zanechala územia plné mín, ktorých sa podarilo zbaviť takmer definitívne až v novembri 2020.

Pamätník obetí vojakov Spojeného kráľovstva pri vojne o Falklandy, stojí v hlavnom meste Stanley už od roku 1984 (Zdroj: Wikimedia)

Po vojne sa vzťahy medzi oboma štátmi postupne zlepšovali, o čom svedčí aj rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z roku 1985, ktorá zmieňuje snahu oboch strán viesť diplomatický dialóg k náprave vzťahov. Do Argentíny sa vrátil demokratický režim a Spojené kráľovstvo si výhrou zvýšilo sebavedomie, z čoho profitovala najmä Margaret Thatcherová pri nasledujúcich parlamentných voľbách. Hneď po vojne si Briti tiež pomohli rozhodnutím vychádzajúcim z Britského Národného Aktu, prijatým britským parlamentom v marci 1983, podľa ktorého sa občania Falklandských ostrovov, stávajú zároveň aj britskými občanmi.  3. októbra 1985 došlo taktiež k separácii Južnej Georgie a Južných Sandwichových Ostrovov od Falkland Islands Dependency. Ostrovy však naďalej ostávajú pod správou Spojeného kráľovstva.

Politický boj o Falklandy začal byť opäť aktuálny po príchode manželského páru Kirchnerovcov do argentínskeho prezidentského paláca. Néstor Kirchner sa chopil moci v roku 2003 a po 4 rokoch ho vo funkcii vystriedala jeho manželka Cristina. Obom snaha o vyriešenie otázky Malvín v prospech Argentíny pridala na obľúbenosti a po znovuotvorení tejto problematiky politický boj nabral na naliehavosti a pretrváva až dodnes. Našťastie zatiaľ všetko prebieha bez opätovného použitia zbraní a čisto v diplomatickej réžii. Obe krajiny však už dokázali, že vedia tej druhej pohroziť a o územia majú stále evidentný záujem. Prehlásenie o suverenite nad ostrovmi je dokonca ratifikované aj v argentínskej ústave po poslednej úprave z roku 1994. Napísané je však v ľahko kontroverznej rovine, pretože doslovne uvádza, že: „Znovunadobudnutie teritórií a plné uplatnenie suverenity nad nimi, rešpektujúce spôsob života ich obyvateľov a v závislosti na princípoch medzinárodného práva, sú permanentnou a neopúšťajúcou úlohou argentínskeho ľudu.“ Najmä „princípy medzinárodného práva“ sú diskutabilnou časťou tejto záväznosti a každá zo strán si ju môže vyložiť po svojom.

V roku 2010 bola na Falklandy vyslaná nákladná loď, ktorá prevážala materiál určený k ťažbe ropy. Argentínska vláda si to vyložila ako jasné porušenie argentínskych pravidiel podľa ktorých musia byť všetky podobné aktivity vopred autorizované. Loď bola preto zablokovaná a v oficiálnom vyhlásení bolo uvedené, že existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že sa jednalo o činnosť britského pôvodu. Britskej vláde tak bolo z argentínskej strany poslané jasné upozornenie, že niečo také nemieni viac tolerovať. Jasnú podporu dostala Argentína aj od väčšiny štátov Južnej Ameriky a Karibiku. Spojené kráľovstvo sa však nenechalo zastrašiť a pokračovalo v ťažobných prieskumoch okolo územia ostrovov. Toto však nebol jediný prípad, kedy sa Argentína snažila prekaziť britskú činnosť v južnom Atlantiku. Veľkú príležitosť oslabiť britský vplyv videli v snahe o izoláciu ostrovov. Túto taktiku podnikali napríklad prostredníctvom zákazu vstupu falklandských lodí do prístavov Južnej Ameriky, na čom sa dohodli s ostatnými štátmi Južnej Ameriky združených v MERCOSUR, či blokácie tovaru dovážaného zo Spojeného kráľovstva.

Lídri štátov Južnej Ameriky počas mítingu v rámci organizácie MERCOSUR (Zdroj: Wikimedia)

V roku 2013 sa uskutočnilo na Falklandských ostrovoch referendum o zotrvaní ostrovov v rámci územia patriacemu Spojenému kráľovstvu, ktoré dopadlo jednoznačne v jeho prospech, keď sa takmer celá tamojšia populácia (hlasovalo viac ako 90 % oprávnených voličov, proti boli len 3 ľudia) vyslovila že chce aj naďalej ostať britským zámorským teritóriom. Argentínska vláda si však z výsledkov nerobila ťažkú hlavu. Argentínska prezidentka Kirchnerová totiž vnímala referendum ako „paródiu“, ktorá nemá na stanovisko Argentíny k otázke Malvín, žiaden reálny dopad. Podľa nej výsledky iba potvrdzujú, že skupina „okupantov“ by hlasovala za čokoľvek, len aby mohla naďalej okupovať územie nelegálnym spôsobom. Argentínska  novinárka Celina Andreassi sa domnieva, že referendum nie je vhodným nástrojom na posúdenie, či má patriť územie Britom alebo Argentíne, pretože väčšina obyvateľstva je aj tak britská a je teda jasné akým spôsobom budú občania hlasovať.

O 3 roky neskôr sa Argentína pokúsila rozšíriť svoje územia za pomoci rozšírenia inštitútu tzv. kontinentálnych šelfov. Kontinentálny šelf je územie za Výlučnou ekonomickou zónou, ktorá môže siahať až do 200 námorných míľ za pevninou. V tomto území má krajina výsadné právo na rybolov, ekonomické a rôzne iné aktivity. Účelom rozšírenia bol pokus o získanie prístupu k surovinám. Do územia rozšíreného argentínskeho kontinentálneho šelfu mohli z časti spadať aj Falklandy, spolu s Južnou Georgiou a Južnými Sandwichovými ostrovmi. Celá argentínska argumentácia bola veľmi diskutabilná, v skratke sa však Argentíne ostrovy ani okolité mora patriace oficiálne Spojenému Kráľovstvu nepodarilo získať. Treba povedať, že z pohľadu medzinárodného práva vyplývala táto udalosť vcelku irelevantne a jednalo sa skôr o osobitný argentínsky postoj.

Situácia ostávala nejaký čas v polohe status quo, avšak po výmene argentínskej vlády a príchode nového prezidenta Alberta Fernándeza začína Argentína vyvíjať snahu o sľúbené územia.  Zo zákona, ktorý podpísal Fernández v auguste 2020 vyplýva, že by sa malo jednať o plochu takmer 1700 kilometrov štvorcových ktorá siaha až po Antarktídu. Navyše sú to územia, ktoré sú vhodné pre rybolov, či ťažbu ropy, čo by mohlo dopomôcť k zlepšeniu chabej ekonomiky, ktorá sa rapídne zhoršuje vplyvom pandémie ochorenia COVID-19. Samotná britská analytická spoločnosť Edison Investment Research, ktorá skúma trh a investície, ešte v roku 2012 vyhlásila, že hodnota spomínaného ropného priemyslu na Falklandských ostrovoch by sa mohla vyšplhať až na závratných 180 miliárd dolárov. Aby sa však situácia pohla vpred je potrebné najskôr vyriešiť tento bilaterálny spor, ako otázku Falklánd prezentuje OSN, a dodáva, že do vzájomnej komunikácie nechce zasahovať.

Súčasný britský premiér Boris Johnson má pri návšteve Argentíny, vzhľadom na otázku Falklandských ostrov, zatiaľ viac dôvodov na úsmev ako tamojšia vláda (Zdroj: Wikimedia)

V citlivom pobrexitovom období sú Falklandy pre Spojené kráľovstvo obzvlášť dôležité zo symbolického hľadiska. Brexit na druhu stranu prináša aj výzvy. Napríklad v oblasti ochrany zvierat vo voľnej prírode. Po odchode Spojeného kráľovstva z Európskej únie totiž odchádzajú aj financie určené Falklandským ostrovom na riešenie ich environmentálnych problémov. Podľa portálu BBC sa jedná o viac ako 10 miliónov libier, o ktoré ostrovy prídu. Na druhú stranu, však ostáva Spojené kráľovstvo v tejto problematike sebavedomé a sľubuje, že podľa finančného plánu vydaného v septembri 2019 uvoľní na podporu a zachovanie prirodzeného prostredia zvierat ďalších 30 miliónov libier. Čo sa týka Južnej Georgie a Južných Sandwichových ostrovov, tie Brexit zrejme zásadne neovplyvní. Ostrovy nemajú takmer žiadne permanentné obyvateľstvo a ich ekonomika spočíva hlavne v rybolove a zopár tisícoch návštevníkov, ktorí zvyknú prichádzať najmä cez letné mesiace.

Na záver, môžeme spomenúť jednu celkom zábavnú epizódu v dejinách argentínsko-britského súboja o Falklandské ostrovy, ktorá dokazuje aký veľký význam majú ostrovy pre národnú hrdosť Argentíncov. Celú situáciu spôsobila nepatrná chyba, ktorá mala za následok rozhorčenie argentínskeho ľudu. Na nový rok 2017 si Ministerstvo sociálneho rozvoja Argentíny pripravilo novoročnú kartu s prianím úspešného roku, avšak do mapy Argentínskych území na karte nezaradilo Malvíny. Dalo by sa povedať, že sa v podstate nemuselo jednať o žiadne nedorozumenie, no každému je jasné ako to asi argentínsky ľud zobral. O nápravu mapy sa dožadovalo hneď niekoľko osobností na čele s Gustavom Pirichom z Asociácie Bojovníkov za Malvíny (Asociación de Combatientes de Malvinas) či Aliciou Castro, bývalou veľvyslankyňou v Londýne, ktoré považovali toto faux pas za obludné zlyhanie. Odozva nenechala na seba dlho čakať a Ministerstvo sa vzápätí ospravedlnilo hneď na druhý deň.

História sporu medzi Argentínou a Spojeným kráľovstvom o Falklandské ostrovy (aj spolu s Južnou Georgiou a Južnými Sandwichovými ostrovmi) určite nie je chudobná na udalosti rozmanitého charakteru. Našťastie  môžeme pozorovať mierny priebeh argentínskych aj britských aktivít a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa na tom malo v blízkej budúcnosti niečo zmeniť.  A pokiaľ to tak aj ostane, bude zaujímavé sledovať akým smerom sa situácia uberie.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.